Zánik antického sveta
Keď sa v roku 354 narodil Augustín, Rím už mal vyše tisíc rokov a vládol nad svetovou ríšou.
Niekdajšia severoafrická kráľovská ríša Numídia, v ktorej ležalo Augustínovo rodisko Tagaste, bola za Júlia Cézara začlenená do rímskej provincie Afrika sa už štyristo rokov bola pod vplyvom rímskej kultúry, ktorá zatlačila pôvodnú berberskú kultúru na okraj, aj keď ju nezničila úplne. Niektoré časti obyvateľstva hovorili ešte berberskou rečou, a aj Augustínova matka Monika – ktorú dnes uctievame ako sv. Moniku – asi pochádzala z tohto národného kmeňa. Rímsky prvok však zďaleka prevládal. Augustínovou materínskou rečou bola latiničina, a rodina mala rímske štátne občianstvo, ktoré cisár Caracalla v roku 212 po Kristovi priznal všetkým slobodným občanom rímskych provincií.
V čase Augustínovho narodenia Rím už viac ako jednu generáciu nebol hlavným mestom ríše, lebo cisár Konštantín v roku 330 preložil hlavné mesto ríše do Konštantínopolu, dnešného Istanbulu. Konštantín bol prvým kresťanom na rímskom cisárskom stolci. Hoci sa nechal pokrstiť asi až na smrteľnej posteli, písomné a archeologické pramene ho vykazujú ako presvedčeného kresťana.
Výnimočnú účinnosť mal Milánsky tolerančný edikt (313), ktorý dal kresťanom v ríši plnú náboženskú slobodu a ukončil prenasledovania. Augustín sa teda narodil do kresťanskej cisárskej ríše, aj keď do jeho detstva spadá krátka vláda cisára Juliána Apostatu, ktorý sa bezúspešne pokúšal zadržať víťazné ťaženie kresťanstva.
Zatiaľ čo sa vnútropoliticky cisárska moc v novej kresťanskej ríši upevňovala, črtali sa mimo jej hraníc tmavé tiene, ktoré na konci 4. storočia boli stále hrozivejšie: sťahovanie národov. Začalo sa už o jedno storočie skôr. Podmienené zmenou klímy a nárastom obyvateľstva, ale aj chuťou na dobývanie a dobrodružstvo, sa už od 2. storočia pred Kristom niektoré kmene severne a východne od rímskej ríše dali do pohybu, aby hľadali nové územia na usadenie. Osudnými pre rímsku ríšu sa tieto sťahovavé pohyby stali až od roku 375. V tomto roku vpadli z Číny vyhnaní Húni na územie okolo Čierneho mora, kde zničili ríšu východných Gótov. Len o tri roky neskôr došlo k prvej porážke Rimanov na území ich ríše: po tom, čo Húni zničili východogótsku ríšu, zaútočili na západých Gótov na území dnešnej Transylvánie. Tí sa dali do pohybu cez Dunaj do Rímskej ríše. V roku 378 porazili a zabili cisára Valensa v bitke pri Hadrianopoli. Táto udalosť sa stala pre súčasníkov symbolom hroziaceho nebezpečenstva. Góti mienili podmaniť si Balkán a neboli potom ďaleko od Itálie a samotného Ríma. Mladý Augustín sa o týchto udalostiach dozvedel v Kartágu, kde vyučoval rétoriku a patril k sekte manichejcov.
V roku 386 sa však Augustín obrátil na kresťanstvo, ktoré cisár Teodósius I. o päť rokov neskôr – v roku Augustínovej kňazskej vysviacky – vyhlásil za štátne náboženstvo. V roku 395 sa Augustín stal biskupom v Hippo, a v tom istom roku zomrel cisár Theodosius. Na smrteľnej posteli rozdeliľ ríšu: východ dostal jeho starší syn Arkadius, západ naopak Honórius, ktorý bol ešte dieťaťom a pod poručníctvom generála Stilicha. Ten sa márne pokúšal zastaviť postup západných Gótov. Tí v roku 410 vyplienili pod Alarichovým vedením Rím – išlo o udalosť, ktorá sa hlboko vryla do vedomia doby a Augustína podnietila napísať svoje hlboké historicko-tologické monumentálne dielo: „De Civitate Dei“ – o Božom štáte.
Napokon sťahovanie národov dosiahlo aj Afriku. Západnými Gótmi so svojho osídleného územia vyhnaní Vandali boli Stilichom – tiež polovandolom a tým aj dieťaťom sťahovania národov – usídlení do Španielska, z ktorého za v roku 429 presídlili do Afriky. V auguste 430 stáli pred bránami Hippa. Počas obliehania zomrel Augustín v nádeji na vzkriesenie v novom svete. O niekoľko desaťročí neskôr germánsky vojvodca Odoaker zosadil posledného západorímskeho cisára: antický svet spel ku svojmu koncu a začínala nová doba.
Prelom skrze kresťanstvo
V roku 321 cisár Konštantín zaviedol nedeľu do rímskeho kalendára a položil tým jeden zo základných kameňov kresťanskej civilizácie. Predtým rímsky kalendár nepoznal týždne, ale len mesiace a nepravidelne cez rok rozdelené sviatočné dni. Nepracovná nedeľa mala kresťanom umožniť účasť na týždennom slávení eucharistie a celému životu dala nový rytmus. Súčasne boli zakázané aj gladiatórske hry, ktoré boli často spojené s pohanskými sviatkami. Tento zákaz sa však presadzoval len veľmi ťažko, pretože hry boli medzi ľudom mimoriadne obľúbené. Augustín hromžil vo svojich kázňach často proti zlozvyku mnohých kresťanov, že najskôr navštívia bohoslužbu a potom amfiteáter alebo cirkus, najskôr sa prežehnávajú a potom hľadajú zábavu na miestach, na ktorých mnohí mučeníci museli nechať svoj život. Na sviatok Nového roka v roku 404 si Augustín vymyslel lesť: kázal viacero hodín, aby zabránil, že by sa jeho cirkevná obec mohla zúčastniť na pohanských oslavách.
Vo vzťahu k manželstvu a rodine, základným pilierom spoločnosti, museli ľudia takisto zmeniť zmýšľanie. Manželstvo bolo sociálnou skutočnosťou s právnymi následkami, nebolo však nikde úradne registrované, len sa uzatváralo v súkromnom rámci osobitným obradom, pri ktorom snúbenci dal najavo svoj úmysel uzavrieť manželstvo. Primerane tomu bol jednuduchý aj rozvod: Stačilo, keď jeden z manželov vyjadril svoju úmysel rozviesť sa a natrvalo opustil spoločnú domácnosť.
Aj cudzoložstvo, späté nie s rozvodom, malo váhu, ktorá bola pochopiteľná len vychádzajúc z rímskeho právneho myslenia. Na základe „patria potestat“, princípu, že v manželstve narodené dieťa stojí pod poručníctvom otca a má právo dediť, bolo potrebné, aby otcovstvo dieťaťa bolo stanovené. Ak vydatá žena spáchala cudzoložstvo, tak táto istota už viac neexistovala. Pre ženatého muža naopak bolo cudzoložstvo priestupkom iba vtedy, keď sa konalo s manželkou iného muža. Takto manžel nebol zaviazaný vernosťou voči svojej manželke, no manželka voči svojmu manželovi áno. Nerozlučiteľnosť manželstva a absolútna vernosť oboch partnerov voči sebe patria podstatne ku Kristovmu učeniu. Pre kresťanov manželstvo nie je len sociálnou skutočnosťou, ale aj sviatosťou. Augustín smerodajne prispel k rozvoju kresťanskej náuky o manželstve. „Proles“ (deti), „fides“ (vernosť), „sacramentum“ (sviatosť, teda viditeľný znak neviditeľnej božskej skutočnosti) sú pre neho základmi kresťanského manželstva. A Augustín kázal neúnavne svojej cirkevnej obci toto nové, hlboké chápanie manželstva v Kristovi. Manželia, ktorí žili podľa tohto nového ideálu a odovzdávali ho ďalej svojmu okoliu a deťom, dávali veľký príspevok k evanjelizácii spoločnosti, ktorý bol rovnako dôležitý ako nové zákonodarstvo kresťanských cisárov.
Samotný Augustín mal síce jedného syna, ale nebol v právnom zmysle ženatý. Nie každý pár, ktorý spolunažíval a snáď dokonca chcel právoplatné manželstvo, mohol také uzavrieť, pretože existovali manželské prekážky ako úzke pokrvné príbuzenstvo, duševná choroba alebo rozdiely v sociálnom postavení. V tom prípade sa hovorilo o konkubináte, ktorý bol vedený ako manželstvo, ale nemal jeho právne následky. Pravdepodobne existoval pre Augustína a matku jeho syna takáto manželská prekážka.
Ďalšou manželskou prekážkom bolo osobná nesloboda. Otroci síce mohli žiť spolu a aj mať deti, ale bez právnych následkov. Otroctvo nebolo síce v kresťanskej ríši odstránené, ale postupne humanizované. Dôležitým krokom bol zákon cisára Konštantína, ktorý trestal úmyselné zabitie otroka ako vraždu. Otrok sa tým stal z veci osobou, a takto sa pomaly menila mentalita.
Augustín napokon šiel cestou do kňazstva a života v celibáte. Dobrovoľné bezženstvo bolo novou životnou formou, ktorá sa do rímskeho sveta dostala cez kresťanstvo. Predtým bolo bezženstvo tupené a istý čas bolo dokonca aj trestané. S Kristom však začala nová doba. Mnohí ľudia, muži a ženy, sa dali na hľadanie nový život, v ktorom mali stáť v popredí láska k Bohu a blížnemu. V dôvere v Boha opustili svoje rodiny dávajúce istotu, rozdali svoj majetok, zakladali spoločenstvá a žili v odlúčenosti jednoduchý život hľadania Boha a služby chudobným. Svet bol v prelome. Nielen navonok poznačilo sťahovanie národov obraz obnovujúceho sa sveta, aj vnútorne boli ľudia na ceste, v hľadaní nových horizontov, ktoré pred nimi rozprestierala viera a dôvera v Krista a jeho cestu.
Cirkevné učenie
Augustín hľadal celý svoj život pravdu. Keď ju našiel v Kristovi, chcel sa jej stále hlbšie dopátrať a pokúšal sa sprostredkovať ju svojim blížnym. Takto vznikali diela veľkej teologickej hĺbky, ale aj kázne a listy, ktoré mali v jednoduchých slovách urobiť plodnými teologické poznatky v každodennom živote ľudí.
Rovnako ako on sa v 4. a 5. storočí mnohí ďalší veľkí teológovia usilovali o prehĺbenie a šírenie kresťanského učenia: Hilár z Poitiers, Bazil z Cézarei, Gregor Naziánsky, Cyril Jeruzalemský, Ambróz, Ján Chrysostomos, Hieroným, Atanáz a mnohí ďalší. Ešte aj dnes sú diela cirkevných otcov podkladom všetkého teologického myslenia.
Augustín však chcel vieru nielen „premyslieť“, ale ju aj radikálne žiť. V severnej Afrike zavádzal mníšsky život v spoločenstve s druhými. Táto forma mníšstva sa šírila v druhej polovici štvrtého storočia stále viac: muži alebo ženy sa spájali do mníšskych spoločenstiev, ktoré už viac nežili ako prví mnísi v samote púšte, ale v oddelenom životnom priestore vnútri miest, v „klauzúre“. Cez radikálnosť ich života nasmerovaného úplne na evanjelium nastúpili istým spôsobom na miesto mučeníkov z čias prenasledovania, žili istý druh „bieleho mučeníctva“, ktoré si síce nevyžadovala svedectvo krvi, no predsa len zrieknutie sa všetkého svetského, odumretie pre svet a radikálne nový život v Bohu. V mníškom prostredí vznikli popri veľkých dielach kresťanskej spirituality pravidlá pre komunitný život – ako Augustínovo pravidlo, podľa ktorého ešte aj dnes žijú rozličné rehoľné spoločenstvá po celom svete.
Základnými piliermi kresťanského života boli neustále biblia a liturgia: popri spisoch Starého Zákona obsahuje Biblia 27 novozákonných spisov: 4 evanjelia, Skutky Apoštolov, listy jednotlivých apoštolov kresťanom a Jánovo zjavenie. Iba tieto spisy uznáva Cirkev ako inšpirované Božie Slovo, ktoré sa ohlasuje v liturgii. Celkovo sa označujú ako „kánon“ Svätého písma, a práve tento kánon bol v časoch sv. Augustína stanovený. Nachádza sa prvýkrát v liste sv. Atanáza z roku 367. Predtým cirkulovali v spoločenstvách ešte iné evanjelia, listy a zjavenia. Patrili síce k ranokresťanskej literatúre, nie sú však Božím Slovom a nemajú nijakú liturgickú dôležitosť. Tu sa stáva zrejmým, ako veľmi stoja Sväté písmo, liturgia a tradícia cirkvi vo vzájomnom vzťahu. Katolícka viera a liturgia žijú z Božieho Slova, toto sa zas ohlasuje v liturgii a uchováva a vykladá v tradícii Cirkvi. Sväté písmo a cirkev sú vzájomne úzko späté a tvoria nedeliteľný celok.
Spisy Starého Zákona boli napísané prevažne v hebrejskom jazyku, niektoré z nich, rovnako ako Nový Zákon, v gréčtine. Sv. Hieroným, súčasník Augustína, preložil celú Bibliu do vtedajšej ľudovej reči latinčiny a vytvoril tak Vulgátu, štandardný latinský text Biblie, ktorý bol revidovaný až v roku 1979, teda po Druhom vatikánskom koncile. Pred Vulgátou kolovali iné latinské preklady jednotlivých spisov Biblie, ktoré sú dnes zhrnuté po názvom Vetus Latina a ktoré Augustín ešte používal. V jeho čase sa teda upevňovalo latinské znenie a kanon Svätého písma ako podklad pre liturgiu a teológiu.
Táto sa vtedy rozvíjala veľmi silno. Zatiaľ čo sa v 2. a 3. storočí vyvíjali úsilia vymedziť kresťanstvo voči židovskej viere a pohanským náboženstvám, odraziť synkretické učenia – ako manicheizmus, ktorého bol Augustín prívržencom v mladých rokoch – a brániť vtedy ešte mladú kresťanskú vieru voči výčitkam prenasledovateľov, tak sa v 4. a 5. storočí konal vnútrocirkevný stabilizačný proces obsahu cirkevného učenia, pričom rozhodujúcu rolu hrali veľké ekumenické koncily, na ktorých biskupi prijali záväzné rozhodnutia v otázkach viery. Začiatok predstavoval v roku 325 Koncil v Nicei. V roku 381, päť rokov pred Augustínovým obrátením, formuloval koncil v Konštantínopole veľké vyznanie viery, ktoré je ešte aj dnes platné pre všetkých kresťanov. Na nasledovnom vývoji cirkevného učenia mal Augustín ako teológ smerodajný podiel. Vývoj vyústil do koncilu v Efeze v roku 431, na ktorý bol pozvaný aj Augustín. Skôr ako ho dostihlo oficiálne pozvanie však zomrel v Hippo.
Cesta do cirkvi
Ako to bolo obvyklé v ranej cirkvi, Augustín nebol ako dieťa pokrstený, alebo bol svojou matkou zapísaný do zoznamu katechumenov. Katechumenát mohol trvať aj mnohé roky, kým sa katechumen nerozhodol prijať krst. Osobitné vyučovanie sa v tomto čase nekonalo, ale katechumeni – chlapci a dievčatá, muži a ženy – boli nabádaní navštevovať nedeľnú bohoslužbu a prostredníctvom liturgie boli uvádzaní do spoločenstva veriacich. Spolu s pokrstenými počúvali čítania zo Svätého Písma, spievali žalmy a počúvali kázeň. Takto pomaly vrastali do kresťanského spoločenstva, spoznávali už pokrstených alebo ešte nepokrstených bratov a sestry, modlili sa s nimi, počúvali s nimi Božie Slovo a učili sa aj v každodennom živote od nich.
Z eucharistickej slávnosti, ktorá nasledovalo po bohoslužbe slova, zostávali katechumeni vylúčení. Po kázni opúšťali chrám. Bohoslužba mala v čase Augustína ešte charakter tajomného kultu: podstatná časť posvätného konania sa konala za vylúčenia verejnosti; účasť bola povolená len iniciovaným , teda pokrsteným.
Keď sa blížil pôstny čas, katechumeni boli povzbudzovaní, aby sa pre prichádzajúcu Veľkú Noc prihlásili na krst. Pre uchádzačov o krst sa v pôstnom čase konala intenzívnejšia príprava. Boli poučovaní o kresťanskom učení, boli podrobení asketickej disciplíne a museli podstúpiť exorcizmus, aby odložili starého človeka a odporovali satanovi. Postili sa každodenné od tretej hodiny popoludní a zriekali sa mäsa a vína. Museli uskutočňovať manželskú zdržanlivosť a do zeleného štvrtka sa nesmeli kúpať. Očakávalo sa od nich, že sa budú zúčastňovať na nočných bdeniach a dávať almužny chudobným.
Dva týždne pre bielou sobotou recitoval biskup pri slávnostnej ceremónii pred uchádzačmi o krst vyznanie viery a vysvetľoval im ho. Vyznanie viery patrilo rovnako ako eucharistia k tajomstvu a nehovorilo sa vo verejnej časti liturgie. Uchádzači o krst sa ho s pomocou svojich krstných rodičovo učili naspamäť a recitovali ho na veľkonočnú noc pred zhromaždenou cirkevnou obcou. Potom boli krstení, označení chrismovým olejom a prijali prvýkrát svätú eucharistiu. Takto boli prijatí do kresťanskej obce, vzatí do tajomstiev, ktoré boli vyhradené len zasväteným. Koniec ich iniciácie tvorila veľkonočná oktáva, počas ktorej nosili krstný odev a boli poučovaní o eucharistii.
Krst bol radikálnym zlomom so starým životom a začiatkom nového života v Kristovi. Zodpovedajúc tomu sa od pokrsteneného vyžadoval spôsob života, ktorý zodpovedal Kristovmu učeniu. Keď to zjavne nebolo tak, mohol byť vylúčený z cirkevnej obce a len potom opäť znova prijatý, čo na seba na istý čas vzal verejného pokánie.
Pokrstený, ktorý si bol vedemý ťažkého hriechu, mohol aj sám požiadať o prijatie medzi kajúcnikov. Kajúcnici boli vylúčení z eucharistie, mali osobitné miesto v chráme a museli robiť pokánie modlitbou, pôstom a dávaním almužien, až boli napokon opäť pripustení k eucharistii. Verejné pokánie bolo povoľované iba raz v živote; po ňom zostal ten, kto opäť spáchal ťažký hriech, natrvalo vylúčený z kresťanského spoločenstva.
Prísna kajúcna prax viedla k tomu, že stále viac ľudí odsúvalo krst z roka na rok, často až na smrteľnú posteľ, a celý život zostávalo katechumenmi. Po tom, čo Augustín ukázal manichejcom chrbát a cez Ambrózove kázne opäť našiel cestu ku kresťanskej viere, aj on najskôr tlačil krst pred sebou. Až jeho hlboký zážitok obrátenia vzbudil v ňom želanie žiť úplne v Kristovi a byť súčasťou jeho mystického tela Cirkvi.
Tu sa stretla jeho vnútorná cesta s vonkajšou cestou Cirkvi. Jeho osobné obrátenie vyústilo do krstu a tým do verejného priznania sa ku Kristovi. Túto cestu mal až do svojej smrti stále viac zvnútorňovať a prehlbovať.
Odvzdávanie diel sv. Augustína
Augustín nám zanechal obrovské dielo: obsiahle teologické a filozofiské spisy, výklady Sv. písma, kázne, listy a ešte mnoho rozličného. Autora kníh si predstavujeme za pisacím stolom, s perom v ruke alebo dnes pred počítačom. V antike to bolo ináč. Autor (Augustín nepredstavoval výnimku) nepísal sám, ale diktoval v hlave sformulované vety sekretárovi, ktorý ich zapisoval. Sekretár k tomu zväčša používal takzvané tironské znaky – rýchlopis, ktorý kedysi vyvinul Cicerónov sekretár, a ktorý sa používal ešte aj v stredoveku. Sekretár potom priniesol text v čistopise a odovzdal ho autorovi na prepracovanie.
Keď už bolo hotové konečné znenie textu, prechádzalo sa k výrobe knihy alebo kódexu. Text sa zapisoval atramentom získavaným z rastlín na pergamen z kože teľaťa alebo ovce. Výroba takéhoto kódexu bola veľmi nákladná, no Augustín mal to šťastie, že výrobu svojich kníh mohol zveriť jednému zámožnému priateľovi, Romanianovi.
Hotový kódex šiel potom do Augustínovho biskupského archívu. Na požiadanie bol kopírovaný a posielaný do iných knižníc alebo aj súkromným osobám. Takto už počas Augustínovho života boli mnohé kópie jeho diel v obehu po celej Rímskej ríši. Podľa dnešného stavu vedomostí sa zachoval pravdepodobne iba jeden z týchto celkom raných rukopisov. Uchováva sa v Petrohrade a obsahuje okrem iného je skorú verziu diela „De doctrina christiana“ (O kresťanskej vzdelanosti), ktoré samotný Augustín neskôr ešte raz prepracoval.
Pre vysoké náklady sa niekedy nekopírovalo celé dielo, ale robili sa iba výňatky alebo sa písali zhrnutia. Mnohé z týchto „florilegií“ , resp. „epitomov“ antických spisov sa nám zachovali.
Augustínove diela boli aj po jeho smrti a počas celého stredoveku neustále kopírované, predovšetkým v kláštoroch. Rukopisy jeho diel sa nachádzajú po celej Európe a našli si cestu aj na ďalšie kontinenty. Najstaršie rukopisy vznikli v Severnej Afrike. Po vpáde Vandalov sa centrum premiestnilo do Itálie a v 7. storočí za vlády Merovejcov do Franskej ríše. V čase Karolovcov zažilo rozmnožovanie antických rukopisov čas rozkvetu, v neposlednom rade pod vplyvom Karola Veľkého, ktorého obľúbenou knihou bola Augustínovo dielo „O Božom štáte“. Väčšina z dodnes zachovaných rukopisov s dielami Augustína pochádza z obdobia medzi 9. a 15. storočím. Od 10. storočia boli mnohé z nich vyzdobené krásnymi miniáturami.
Na konci 15. storočia sa vynájdením kníhtlače skončila tradícia rukopisov. Dielo „O božom štáte“ bolo už v roku 1467 vytlačené v Taliansku ako jedna z prvých kníh. Mnohé Augustínove diela sa nachádzajú medzi takzvanými Inkunabel (prvotlačami), najprvšími knihami, ktoré boli vytlačené ešte pred rokom 1501. V Bazileji bola v rokoch 1505 až 1517 vytlačené prvé súborné vydanie Augustínových diel. Druhé súborné vydanie vzniklo len o niekoľko rokov neskôr vďaka Erazmovi Rotterdamskému, tretie súborné vydanie bolo vyhotovené v Antverpách.
Prvé tlačené vydania sa zakladali len na niekoľkých, často iba na jednom rukopise. Až na konci 17. storočia sa začali zbierať rukopisy, navzájom sa porovnávali a vypisovali sa textové odchylky. Na tomto základe vzniklo medzi rokmi 1697 až 1700 v benediktínskom opátstve St. Maur vo Francúzsku tzv. „Maurínske vydanie“ Augustínových diel. V polovici 19. storočia bolo prijaté do Mignovej „Patrologia Latina“, veľkého súborného diela spisov cirkevných Otcov. Z filologického hľadiska je už dnes prekonané a v súčasnosti sa postupne nahrádza takzvanými kritickými vydaniami Augustínových diel v sériách „Corpus Scriptorum Ecclesiasticorum Latinorum (Viedeň) a „Corpus Christianorum“ (Turnhout). Tieto kritické vydania berú do úvahy všetky známe rukopisy a ponúkajú popri texte aj vedecký aparát ku textovej kritike.
Tu a tam sa objavia doposiaľ neznáme rukopisy. Posledný vzrušujúci nález sa udial v roku 2008 v Erfurte, kde objavili malý nenápadný rukopis z 12. storočia, ktorý obsahuje šesť doposiaľ neznámych alebo iba čiastočne známych kázni cirkevného Otca.
Už dávnejšie našli cirkevní otcovia vstup do digitálneho sveta. Augustínove diela sú v súčasnosti k dispozícii v troch elektronických databankách: „Patrologia Latina“, „Cetedoc Library of Christian Latin Texts“ a „Corpus Augustinianum Gissense“.
Ján Krupa – Juraj Pigula OSA
