AUGUSTINIÁNSKY BLOG
Michala Kentoša
Púť Prešov – Gaboltov 2016, ranný budíček
Dobré ránko prajem všetkým! Viem, viem. V duchu vám už možno bežia myšlienky spojené s tým, prečo sme aj toho roku začali náš akademický budíček tak skoro ráno, a ako každý rok, znovu na minútu presne. Nuž, prepáčte nám, drahí pútnici, ale my, Augustiniánska mládež toto voláme tradícia. A nie hocijaká! Na tomto požehnanom mieste sme a budíme vás po jubilejný dvadsiaty piatykrát. A máme taký menší problém. Vidím, že vás tu je akosi pomenej. Ono, funguje to tak, že na prešovskú stanicu, kde našu púť každoročne začíname, prichádza rok čo rok viac a viac nových pútnikov, ktorých sme rok pred tým budili tu v Gaboltove. Dúfajme teda, že na budúci rok bude ešte koho v Gaboltove budiť. Hovorím to síce s úsmevom, ale ja sa tým neustále pribúdajúcim novým mláďatám ani nečudujem. Augustiniánsky týždeň putovania z Prešova do Gaboltova je rok čo rok lepší, zaujímavejší, kvalitnejší, duchovnejší a viac superlatív odo mňa v toto ráno už asi nedostanete. No tak sa pekne ponaťahujte, poriadne si zazývajte, áno, presne tak, mladá pani, a nechajte ma trochu vám tento náš týždeň putovania z Prešova do Gaboltova priblížiť.
V pondelok napoludnie sa na prešovskej stanici zišlo asi sedemdesiat mladých i stredne mladých pútnikov, ktorí sa rozhodli, že nasledujúcich sedem dní strávia spolu vidiac sa, stretávať a konfrontovať sa, a v druhej polovici týždňa postupne aj cítiac sa. Náš bežný pútnický deň začína okrem tradičného ranného zápasenia o umývadlo v kúpeľni kultúrneho domu najmä rannými chválami a prednáškou jedného z bratov Augustiniánov. Existujú dva typy pútnika. Taký, ktorý rannú prednášku vníma a čulý, alebo taký, ktorý sa prebudí až na potľapkanie po pleci, že prednáška je úspešne za ním. Ja však, samozrejme, patrím k prvej menovanej skupine, a tak vám s radosťou oznamujem, drahý ľud, že ranné prednášky otcov Augustiniánov prosto stoja za to.
Putujeme za každého počasia, a tak niekedy čerpáme zvýšený príjem vitamínu D a inokedy zas musíme testovať dnes tak populárny dezodorant na topánky zvaný impregnácia. Počasie sa s nami nehrá, no stále nám dáva možnosť obetovať sa, resp. prijať si svoju nádielku, akú si zaslúžime. Povedzme si však priamo, správny pútnik – optimista aj ten najväčší lejak zoberie ako vytúženú sprchu. Takže s týmito vecami my, pútnici, problém nemáme.
Každý deň je naším dočasným útočišťom iná obec, ktorej obyvatelia nás zavše vrúcne vítajú koláčmi a milým slovom. Márne sa naše dievčence nazdávajú, že na púti zhodia nejaké to kilečko. Na púti sa totiž rastie v každom slova zmysle. Nuž a čas, ktorý trávime v skupinkách, do ktorých sme všetci prerozdelení, je nenahraditeľný. Každý z nás má možnosť cítiť sa počas púte prijatý a vypočutý. Otcovia Augustiniáni a animátori robia všetko pre to, aby to tak bolo.
Deň putovania každý raz zakončíme svätou omšou. A potom, ako správne energiou nabití pútnici ešte pripravujeme kultúrny program pre domácich. Spolu tancujeme, hráme sa a spievame. Nuž, nechcem prílišne agitovať, veď ak máte chuť, môžete sa k nám o rok pridať. Ale majte na pamäti, že toto moje rozprávanie môže byť jemne modifikované závanom beletrie. Ešte som totiž nespomenul a zmieniť určite nechcem našu lúčnu trasu popri divokom plemennom býkovi, taktiež kráčanie popri poliach zamorených čiernym mohutným nánosom ľudovo nazývaným hnoj, alebo občasné pátranie po tej správnej trase. Ako som však spomenul, každým rokom sa púť zdokonaľuje a tento raz sme nezablúdili ani raz. Skratkám sme sa však nevyhli, a tak zjazd do piatkovej destinácie Tarnov prebehol po takom kopci smerom nadol, že aj zarytý turista by mal pokušenie prosto si sadnúť a šmyknúť sa až dole na zadnici.
Len si to teda predstavte. Putujeme, spievame a hráme, modlíme sa… A toto všetko nás celý týždeň nevyčerpáva, ba naopak. Sme tu! Plní duchovnej energie, nadšení z možnosti odovzdať vám túto našu radosť a pozvať vás do oslavy Karmelskej Panny Márie spolu s Augustiniánmi. Tak poďme na to!
