Dávame do pozornosti

 Rodinná atmosféra pokoja

Rita, prvorodená dcéra Antónia a Amaty Lotti, sa narodila v roku 1371 v Roccaporene, asi päť kilometrov od mestečka Cascie. Lottiovci boli roľníckou rodinou a viedli slušný a pokojný spôsob života, nakoľko obrábali svoj vlastný pozemok. Vykonávali aj dôležitú úlohu sprostredkovateľov mieru. Zvyčajne na to poslanie boli vybraní jednoduchí občania, zvyčajne starší, ale vážení pre mravnosť, čestnosť a nezávislosť od rôznych politických strán. Boli to „mudrci“, na ktorých sa obracali v prípade rozporov a konfliktov jednotliví obyvatelia, či rodiny. Cascia, podobne ako iné mestá a obce Talianska v štrnástom storočí, trpela kvôli bojom politickej povahy a rozdielmi sociálneho charakteru. Boli tu časté zrážky medzi politickými stranami, medzi súperiacim rodinami, medzi rôznymi sociálnymi kategóriami a triedami. Dôsledkom týchto zápasov boli zrážky, spory, násilie a dokonca i vraždy. Sprostredkovatelia zmieru sa snažili priviesť obe strany k dohode prv, než by spory prerástli do vzájomnej pomsty bez konca.

Manželstvo s Pavlom

Už starší rodičia chceli dievčaťu zabezpečiť budúcnosť a domov, preto ju presvedčili ku skorému zasnúbeniu, po ktorom o dva roky nasledovalo manželstvo. Jej manžel, Pavol bol vojakom a velil posádke na Collegiacone, v blízkosti Roccaporeny. Bol mladý a pekný i smelý, nechýbala mu výchova. Bol však aj impulzívny až cholerický, či už medzi vojakmi, v dišputách s protivníkmi, ale tiež doma, s mladou ženou. Dary, ktoré Rita zdedila po rodičoch a ktoré dokázala zušľachtiť životom modlitby, skromnosťou a schopnosťou uzmieriť, jej pomáhali prekonávať aj ťažšie chvíle v manželstve. S pokornou a tichou ochotou, s trpezlivosťou a láskavosťou sa jej krok za krokom podarilo žiť s ním v radosti a pokoji. Na druhej strane Pavlovi nechýbala náboženská výchova, a aj to prispelo, že v ňom vzrástla tá ľudská citlivosť, ktorá mu dovtedy chýbala.

Svätosť v rodine

Výchova charakteru, aj vnútri manželstva, je umením, ktoré si vyžaduje trpezlivosť, pevnosť, pokoru, námahu a čas. Ubehlo tak veľa rokov a medzi Pavlom a Ritou zavládla istá harmónia. K láske a jednote manželov sa pripojila radosť z narodenia detí. Tradícia nám hovorí, že to boli dvojčatá chlapci, ktorí boli pokrstení menom Gian Giacomo a Paolo Maria.

Život mladej manželky a matky bol plný drobných vecí všedných dní. Ale bol to aj život, ako hovoria svedectvá, pretkaný modlitbou. Rita si uctievala najmä Máriu a svätých Jána Krstiteľa, Augustína a Mikuláša z Tolentína. Nikdy nevynechala plnenie povinností kresťanského života, pôstov predpísaných cirkvou, almužien. Zaiste jej spiritualita nebola mníšska, a to ani nemohlo byť inak, pretože čas musela venovať viac udržiavaniu poriadku v domácnosti než prejavom zbožnosti, viac príprave jedla pre deti a manžela, ako eucharistickej úcte, viac starostlivosti o rodičov, než uctievaniu svätých. Ale práve vernosť tomuto každodennému životu bola jej modlitbou, posvätením pre ňu i pre jej drahých, zasvätením sa Pánovi.

Strata manžela a odpustenie

 Nevie sa s istotou ako sa to stalo, ale jedného večera, keď sa Pavol vracal domov, ho napadlo niekoľko mužov, ktorí ho dobodali na smrť v blízkosti strážnej veže v Collegiacone. Nakoľko sa zdá, úloha vrahov bola o to ľahšia, že Pavol nenosil so sebou zbrane. Ako rozprávajú svedectvá, Rita ho presvedčila o tom, aby sa zriekol zbraní pre lásku k pokoju.

Bolesť zo straty Pavla bola veľmi veľká, ako aj spôsob, ktorým ho stratila. Po čase zármutku a skľúčenosti, Rita musela myslieť na budúcnosť svojej rodiny, ktorá musela zaujať postoj ku Pavlovým vrahom. Títo neboli nikdy odhalení a odsúdení, i keď v mestečku sa objavili hlasy a podozrenia, ktoré už dávali presné meno predpokladaným vinníkom. V dôsledku toho Pavlova rodina prechovávala túžbu po pomste. Príbuzní pobádali k zásahu proti vrahom aj dorastajúcich synov Rity.

Rita zaiste veľa trpela pre manželovu smrť a pociťovala v sebe hnev i rozhorčenie pre spáchanú nespravodlivosť, ale potom spontánne a odvážne odpustila. Nielen to, ale nasledujúc príklad svojich rodičov, ktorí boli po dlhé roky sprostredkovateľmi zmierenia, snažila sa o prenesenie pokoja a odpustenia aj na svojich príbuzných.

Vdova bez detí

Pre tajomné plány Prozreteľnosti, hrozná nemoc, asi mor, odňala materskému citu Rity oboch jej drahých synov. Prežívala srdcervúcu bolesť, utrpenie, ktoré sa viackrát zdalo, že už prepukne v protestný výkrik, kým sa utíšilo v dôvernom odovzdaní sa Bohu. Rita zostala sama. Ostávajú jej len manželovi príbuzní, ktorí však ešte v sebe prechovávajú nevraživosť a túžbu po pomste, do takej miery, že Ritu a jej snahy zmierenia podozrievajú.

Zasvätenie Bohu

Po smrti svojich synov sa Rita ako štyridsaťročná domnieva, že môže ešte  dobre využiť svoj život v službe lásky. Jej žiadosť o vstup do komunity augustiniánok v Casci bola odmietnutá. Pravdepodobne Rite nevyhoveli, lebo bola vdovou po zavraždenom. Keby ju boli prijali, kláštor by sa bol mohol stať predmetom pomsty a mohol byť zatiahnutý do sporov. Mníšky považovali za vhodné čakať až kým sa neutíšia nevraživosti a nezmieria sa obe strany. A skutočne Rita nakoniec dokázala „nemožné“  a Boží pokoj a zmierenie nastali medzi rodinami. Následne umožnili Rite vstúpiť do kláštora sv. Magdalény.

Blízka chudobným a trpiacim

Sestra Rita bola veľmi známa v mestečku Casci, možno preto, že bola protagonistkou dramatického rodinného osudu o ktorom všetci hovorili, alebo preto, že ešte ako manželka a matka sa vyznačovala svojou starostlivosťou v poskytovaní pomoci chudobným a trpiacim. V týchto charitatívnych činnostiach mohla pokračovať, a to ešte horlivejšie ako rehoľná sestra. Regula augustiniánok, aj keď bola prísna, nevyžadovala vtedy klauzúru. Preto Rita so svojimi sestrami mohla navštevovať domy starých, chorých, chudobných a prinášať im jedlo, šatstvo, potrebnú pomoc a potechu.

Stigmatizácia

Bol Veľký piatok roku 1432 a Rita prišla so svojimi sestrami na liturgickú oslavu smrti a pochovania nášho Pána. Brat Giacomo della Marca komentoval sedem Kristových slov na kríži a vzbudil živé dojatie v srdciach poslucháčov. Keď sa hlboko oslovená Rita vrátila do kláštora, utiahla sa do svojej cely a modlila sa pred krížom, lúč zo svätej koruny prenikol jej telo a zanechal jej krvácajúcu ranu na čele.  Nasledujúce ráno sestry našli Ritu v extáze pred krížom a s údivom i úžasom hľadeli na jej čelo poznačené Pánovým utrpením.

Samota a utrpenie

Rana Rity, okrem toho, že bola veľmi bolestivá, nehojila sa. Čoskoro sa preto zapálila a šíril sa z nej zápach, ktorý vyvolával pochopiteľné znechutenie tým, ktorí boli v jej blízkosti. A tak Rita, spolu s fyzickou bolesťou musela znášať bolesť osamotenosti. Predtým sa venovala s ďalšími rehoľníčkami charitatívnej činnosti, teraz jej prínos spočíval len v modlitbe a znášaní bolestí. Utrpenie trvalo dlhý čas, pätnásť rokov, až po jej smrť, no jeho dobročinný účinok pocítili vo svojich biedach najprv miestni a ešte v dnešných časoch ho pociťujú jej nespočetní ctitelia po celom svete.

V poslednej časti svojho pozemského života bola Rita pripútaná na lôžko počas štyroch dlhých rokov. Utrpenie spolu s modlitbou bolo privilegovaným spôsobom, ktorý bol udelený Rite, aby žila v spoločenstve s Ježišom. Ba dokonca možno povedať, že práve v tejto skúsenosti bolesti sa prejavuje svätosť Rity. Ona bola naozaj „alter Christus“, teda druhý Kristus, jeho dokonalá učeníčka. Začala sa pozerať na svet pohľadom Ukrižovaného.

Božie nežnosti

Jedného dňa, uprostred zimy, na záver návštevy, sa príbuzná spýtala chorej Rity, či by mohla pre ňu niečo urobiť. Rita ju poprosila o ružu a dve figy z jej záhrady v Roccaporene. Žena si myslela, že jej príbuzná blúzni, a vrátila sa domov. Veľký bol jej úžas, keď našla skutočne vykvitnutú ružu a na figovníku dva zrelé plody. Plná údivu pozbierala kvet a dve figy a hneď ich odniesla umierajúcej. To boli pre Ritu nádherné znaky Božej nežnosti a lásky v jej utrpení.

Svätá v nemožných prípadoch

Rita zomiera v roku 1447. Chýr o jej svätosti sa už rozšíril po celej Casci: žena zasiahnutá takým veľkým rodinným nešťastím, ktorá videla zomierať svojho manžela i deti a bola schopná odpustiť vrahom; ktorá zmierila toľko osôb; ktorá prv, než dostala tŕň, každodenne vychádzala z kláštora, aby šla potešiť a povzbudiť zarmútených, ošetrovať chorých a núdznych; stigmatizovaná, mystička, sestra, ktorá sa rozprávala s Bohom a milovala chudobných; Rita, ktorá ležala na lôžku bolesti, Rita zomrela.

Bola noc 22. mája a už niekoľko hodín po smrti sa udiali početné zázraky a uzdravenia v meste. Rita bola uložená do skromnej truhly a kláštor Sv. Márie Magdalény sa hneď po pohrebných obradoch stal cieľom nepretržitého putovania veriacich.

Počas rokov jej chýr svätosti stále rástol a Rita bola vyhlásená najprv za blahoslavenú v roku 1628 a potom za svätú v roku 1900. Dnes prichádzajú do Cascie veriaci z celého sveta, a „svätá v nemožných prípadoch“, je naďalej tešiteľkou, ktorá zmierňuje tie najbolestnejšie a skryté rany, je ochrankyňou, ktorá vyprosuje u Ježiša mimoriadne milosti.

© Juraj Pigula OSA

Homília pápeža Františka na sviatok sv. Augustína, ktorú predniesol 28. augusta 2013 v Bazilike sv. Augustína v Ríme pri otváracej svätej omši 184. generálnej kapituly augustiniánov.

„Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania, I,1,1). Týmito slovami, ktoré sa stali slávnymi, sa sv. Augustín obracia na Boha vo Vyznaniach a v týchto slovách je zhrnutý celý jeho život.

„Nepokoj“ – toto slovo ma zachytáva a núti ma uvažovať. Chcel by som začať otázkou: Aký základný nepokoj prežíva Augustín vo svojom živote? Alebo azda by som skôr mal povedať: Aké nepokoje nás tento veľký človek a svätec vyzýva podnecovať a udržiavať v našom živote? Navrhujem tieto tri: nepokoj duchovného hľadania, nepokoj stretnutia s Bohom a nepokoj lásky.

1. Prvým je nepokoj duchovného hľadania. Augustín prežíva skúsenosť, ktorá je dnes dosť bežná, dosť bežná medzi dnešnými mladými. Svojou matkou Monikou je vychovávaný v kresťanskej viere, i keď neprijme krst. Pri dospievaní sa však od viery vzďaľuje, nenachádza v nej odpovede na svoje otázky, na túžby svojho srdca, a priťahujú ho iné ponuky. Zapája sa tak do skupiny manichejcov, usilovne sa venuje svojmu štúdiu, nestráni sa ľahkomyseľnej zábavy, hier a predstavení tej doby, intenzívnych priateľstiev, spoznáva vášnivú lásku a dáva sa na oslnivú kariéru učiteľa rečníctva, ktorá ho privádza až na cisársky dvor v Miláne. Augustín je človek, ktorý dosiahol všetko, čo chcel, má všetko, no v jeho srdci zostáva nepokoj hľadania hlbokého zmyslu života. Jeho srdce nie je uspaté, nie je znecitlivené úspechom, vecami, mocou. Augustín sa neuzatvára do seba, neuspokojuje sa v pohodlí, naďalej hľadá pravdu, zmysel života, naďalej hľadá Božiu tvár. Istotne sa dopúšťa chýb, dáva sa aj na nesprávne cesty, hreší. Je hriešnikom, no nestráca nepokoj duchovného hľadania. A takýmto spôsobom objaví, že Boh na neho čakal, ba viac, že ho nikdy neprestal hľadať ako prvý.

Chcem povedať tomu, kto sa cíti ľahostajným voči Bohu, voči viere, kto je od Boha ďaleko alebo ho opustil, tiež aj nám, s našimi možno malými „vzdialeniami sa“ a „útekmi“ od Boha, ale je ich v každodennom živote tak veľa. Pozri do hĺbky svojho srdca, nazri do svojho vlastného vnútra a pýtaj sa sám seba: Máš srdce, ktoré túži po niečom veľkom, alebo srdce uspaté vecami? Udržalo si tvoje srdce nepokoj hľadania, alebo si si ho nechal udusiť vecami, pre ktoré skončí v ochabnutosti? Boh ťa očakáva, hľadá ťa. Čo mu odpovieš? Postrehol si túto situáciu svojej duše? Alebo spíš? Veríš, že Boh ťa očakáva, alebo pre teba táto pravda predstavuje len prázdne slová?

2. U Augustína je to práve tento nepokoj srdca, ktorý ho privádza k osobnému stretnutiu s Kristom. Privádza ho k pochopeniu, že ten Boh, ktorého hľadal ďaleko od seba, je Boh blízky každej ľudskej bytosti, Boh blízky nášmu srdcu, ktorý je nám bližší, než sme si blízki sami sebe (porov.Vyznania, III,6,11). No ani pri objave a stretnutí s Bohom sa Augustín nezastavuje, neoddáva sa pohodliu, neuzatvára sa do seba ako ten, ktorý už dosiahol všetko, ale pokračuje v ceste. Nepokoj z hľadania pravdy, z hľadania Boha, sa stáva nepokojom spoznávať ho stále viac a vychádzať von zo seba, aby ho dával spoznať druhým. Je to naozaj nepokoj lásky. Prial by si pokojný život štúdia a modlitby, no Boh ho volá, aby sa stal pastierom v Hippe, v ťažkom momente, so spoločenstvom, ktoré je rozdelené, a s vojnou predo dvermi. A Augustín sa nechá uviesť Bohom do nepokoja, usiluje sa byť obrazom Ježiša, Dobrého pastiera, ktoré pozná svoje ovce (porov. Jn 10,14), ba ešte viac, ako s obľubou opakujem, toho, ktorý „cíti pach svojho stáda“ a vychádza hľadať zatúlané ovce.

Augustín žije to, na čo sv. Pavol poukazuje Timotejovi a každému z nás: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod (porov. 2 Tim 4,2), ohlasuj evanjelium s
veľkodušným, veľkým srdcom pastiera, ktorý sa znepokojuje pre svoje ovce. Augustínovým pokladom je práve tento postoj: neustále vychádzať v ústrety Bohu a neustále vychádzať v ústrety stádu. Je človekom v napätí medzi týmito dvoma vychádzaniami. Nechce „privatizovať“ lásku, chce stále kráčať vpred. Stále kráčať, hovorieval tento [cirkevný] otec. Stále nepokojný! A toto je pokoj v nepokoji. Môžeme sa spytovať sami seba: Som nepokojný kvôli Bohu, aby som ho ohlasoval, aby som ho dal spoznať druhým? Alebo sa nechávam očariť tým duchovným svetáctvom, ktoré nás núti všetko robiť z lásky k sebe samým? My, zasvätení, myslíme na osobné záujmy, na výkonnosť diel, na kariérizmus; môžeme myslieť na množstvo vecí. – „Prispôsobil som sa“ azda v mojom kresťanskom živote, mojom kňazskom živote, mojom rehoľnom živote, aj v mojom komunitnom živote? Alebo si udržiavam silu nepokoja kvôli Bohu, kvôli jeho slovu, ktoré ma učí „vychádzať von“, v ústrety iným?

3. Prichádzame k tretiemu nepokoju, k nepokoju lásky. Tu nemôžem neuprieť pohľad na matku: Monika! Koľko sĺz vyronila tá svätá žena za obrátenie syna! A koľké mamy aj dnes prelievajú slzy, aby sa ich deti navrátili ku Kristovi! Neprestaňte dúfať v Božiu milosť! Vo Vyznaniach čítame nasledovnú vetu, ktorú istý biskup povedal sv. Monike, ktorá ho prosila, aby pomohol jej synovi znovu nájsť cestu viery: „Nie je možné, aby syn, pre ktorého bolo preliatych toľko sĺz, zahynul“ (Vyznania, III,12,21). Samotný Augustín po svojom obrátení píše takto, obracajúc sa k Bohu: „Z lásky ku mne plakávala pred tebou moja matka, skrz-naskrz verná, roniac viac sĺz, než kedy vyronia matky pri fyzickej smrti detí“ (Vyznania, III,11,19). Nepokojná žena… táto žena, ktorá nakoniec hovorí tie krásne slová: cumulatius hoc mihi Deus praestitit! – „Boh ma uspokojil vrchovato“ (Vyznania, IX,10,26). Toho, pre ktorého nariekala, jej Boh daroval vrchovatým spôsobom! A Augustín je Monikiným dedičom, od nej dostáva zárodok nepokoja. Tu hľa, je nepokoj lásky: stále hľadať, bez ustania, dobro toho druhého, milovanej osoby, tak intenzívne, že to vedie aj k slzám.

Prichádza mi na myseľ Ježiš, plačúci pred hrobom priateľa Lazára; Peter, ktorý po tom, ako Ježiša zaprel, stretáva sa s jeho pohľadom bohatým na milosrdenstvo a lásku a horko plače; otec, ktorý z terasy vyčkáva synov návrat, a kým je ešte ďaleko, beží mu v ústrety. Prichádza mi na myseľ Panna Mária, ktorá s láskou nasleduje Syna Ježiša až po kríž. – Ako je to s naším nepokojom lásky? Veríme v lásku k Bohu a k druhým? Alebo sme v tomto „nominalisti“ [- považujeme to len za prázdne slová]? Nie abstraktným spôsobom, nie iba slová, ale konkrétny brat, ktorého stretávame, ten brat, ktorý stojí pri nás! Necháme sa znepokojiť jeho potrebami, alebo zostávame uzavretí sami do seba, do našich komunít, ktoré sú často pre nás komunitami pohodlnosti? Často sa dá žiť v obytnom bloku nepoznajúc vlastného suseda. Alebo sa dá byť v komunite bez toho, že by sme skutočne poznali vlastného spolubrata. S bolesťou myslím na zasvätených, ktorí nie sú plodní, ktorí sú „starými mládencami“. Nepokoj lásky pobáda stále vychádzať druhému v ústrety, bez čakanie na to, kým nám predloží svoju potrebu. Nepokoj lásky nás obdarúva darom pastoračnej plodnosti, a každý z nás sa musíme sa pýtať: Ako je to s mojou duchovnou plodnosťou, s mojou pastoračnou plodnosťou?

Prosme Pána za vás, drahí augustiniáni, ktorí začínate generálnu kapitulu, a za nás všetkých, aby udržiaval v našom srdci duchovný nepokoj stále ho hľadať, nepokoj ohlasovať ho s odvahou, nepokoj lásky ku každému bratovi a sestre. Nech je tak.

(Preklad: Jozef Bartkovjak SJ)

Text zverejnený na internetovej stránke http://sk.radiovaticana.va/news/2013/08/29/nepokoj_srdca,_ktor%C3%A9_miluje_%E2%80%93_franti%C5%A1ek_o_odkaze_sv._august%C3%ADna_a/slo-723935
Vatikánskeho rozhlasu

Svätá Monika – svätá mama

Za poznanie života svätej Moniky vďačíme predovšetkým jej synovi Auréliovi Augustínovi, jednému z najväčších mysliteľov kresťanského staroveku. Svätého Augustína poznáme ako konvertitu, filozofa, ako výborného rečníka a kazateľa, tiež ako teológa a historika, tiež biskupa a učiteľa cirkvi. V neposlednom rade bol aj duchovným spisovateľom a vodcom. Často s hlbokým dojatím hovoril a písal o svojej matke.

Síce jej nevenoval súvislý spis, ale spomína ju vo viacerých svojich dielach[1]. Uvedomoval si, že všetko dobré, čo má, dostal jej zásluhou: rozum, lásku k pravde, vytrvalosť v štúdiách, pevný charakter sformovaný matkinou kresťanskou výchovou a nadovšetko znovu nájdenie viery. Monika ho porodila súčasne pre zem i pre nebo. Svätý Augustín hovorí, že za svoju spásu ďakuje úprimným slzám, ktoré každý deň ronila jeho matka[2]. Vo svojom asi najvýznamnejšom diele, vo Vyznaniach, spomína slová istého biskupa[3], ktorý odpovedal jeho matke: „Choď už, lebo ako žiješ, nie je možné, aby zahynul syn, za ktorého matka toľké slzy roní“[4]. No Augustín vo svojej úprimnosti spomína aj matkine chyby a slabosti. Vo svojich dielach nič neprikrášľuje. Výslovne spomína jej dievčenskú náklonnosť k vínu, odďaľovanie jeho krstu, tiež určitú povoľnosť cez jeho štúdiá a iné[5].

Rodina Moniky

Monika sa narodila v roku 331 v africkom meste Tagaste (dnešný Souk Ahras v Alžírsku). Pochádzala z kresťanskej rodiny. Pri stvárňovaní jej osobnosti v nej zanechali nezmazateľné stopy tri prvky: punská rasa, tvorivá sila Rimanov a kresťanská nábožnosť. Jej rodina nebola ani bohatá, ani šľachtická, ale počestná. V rodine slúžili otroci, to však neznamenalo, že si mohla dovoliť žiť „na vysokej nohe“[6]. Augustín v jednej zo svojich homílií hovorí, že sa narodil chudobný a z chudobných rodičov. Nehovoril to iba zo skromnosti, bola to pravda. Vo Vyznaniach spomína, že ako 16- ročný musel prerušiť štúdiá na jeden rok pre nedostatok peňazí[7].

Monikina rodina bola kresťanská už niekoľko pokolení. Odolávala príťažlivosti donatistického rozkolu. Viera Moniky v jej mladých rokoch sa však formovala ani nie poučeniami jej matky, ako skôr povzbudzovaniami a výchovou starej slúžky, ktorá mala v rodine svojich pánov miesto skutočnej vychovávateľky detí. Túto jednoduchú otrokyňu uctievali jej páni pre jej živú vieru ako nejakú sväticu a zverili jej výchovu svojich detí. Monika ju vždy spomínala pochvalne a s uznaním[8]. Augustín opisuje starú slúžku, ktorá vychovávala jeho matku, ako veľmi starostlivú, ale keď bolo potrebné, bola aj veľmi prísna. Pri vyučovaní však vedela zachovať triezvu rozvahu. Napríklad, deťom sa nedovolila napiť vody po jedle, aby si neosvojili nejaký zlý zvyk. Hovorievala: „Teraz pijete vodu, lebo nemáme vína. Keď sa vydáte a budete paniami vo svojom dome, potom sa vám voda spríkri, ale zlý zvyk pitia zostane“[9]. Takto poučovala a usmerňovala smäd mladých dievčat. No keď mladú Moniku rodičia poslali po víno, tak si niekedy trochu odpila. Nerobila to však z nijakej žiadostivosti, ale len z mladistvej pochabosti, ktorá sa prejavuje roztopašnosťou[10]. No už spomínaná slúžka to Monike vyhodila na oči, tak Monika tento zlý zvyk zanechala[11].

Aj keď Monika pochádzala z kresťanskej rodiny, vydala sa za pohana. V tom čase pohania neboli nepriateľskí voči kresťanom. Vstupovali do manželstva s kresťankami a svoje deti dávali vychovávať po kresťansky. Jej manžel Patrícius mal prchkú povahu a v mravnom ohľade nezachovával vždy manželskú vernosť. No v jadre bol dobrým človekom. Vidieť to vtedy, keď sa stará o Augustínove štúdiá[12]. Augustín vo Vyznaniach spomína, že otcovi záležalo na jeho vzdelaní. Píše: „I nad to, čo dovoľuje rodinný majetok, dával svojmu synovi, aby mohol ísť študovať ďaleko od domu, veď často oveľa bohatší občania sa nestarali tak o svoje deti“[13].

Manželka rozdávajúca pokoj

Monika sa vydávala asi osemnásť ročná. Keď sa narodil Augustín, mala dvadsaťštyri rokov. Okrem Augustína, ktorý bol pravdepodobne prvorodený, mala ešte jedného syna menom Navigius. Ten sa oženil a mal dcéry, ktoré svoj život zasvätili Bohu v kláštore. Monika mala aj dcéru, ale o nej nič nevieme, nepoznáme ani jej meno. Podľa africkej tradície sa volala Perpetua a vraj zomrela mučeníckou smrťou v Kartágu. Pravdepodobnejšia je však mienka Possidia, prvého Augustínovho životopisca, ktorý tvrdí, že ako vdova sa obetovala Bohu a žila v Hippo v kláštore, ktorý založil jej brat Augustín. Sám Augustín, ktorý je triezvy vo chválach svojich rodičov, píše o svojej sestre ako o „svätej predstavenej“. Ako predstavená vychovala prvú generáciu „augustiniánskych“ rehoľníc[14].

Môžeme povedať, že Monikino manželstvo nebolo šťastné. Prchký manžel, podozrievavá svokra a klebetárske služobníctvo, to bolo každodenné prostredie, v ktorom sa Monika pohybovala. Keby sa nevedela zapierať, v rodine by boli často hádky. Pred Patríciom, ktorý mal hnevlivú povahu, bolo zlatým pravidlom zachovať tichosť a trpezlivosť. Patrícius sa veľmi nestaral o zachovávanie manželskej vernosti. Monika o tom vedela, no skôr modlitbou a osobným príkladom, než slovami, mu ukazovala správnu cestu[15]. Augustín vo svojich Vyznaniach spomína: „Usilovala sa získať svojho muža tebe, a to svojimi výbornými mravmi, ktorými si ju okrášlil a urobil svojmu mužovi milovanou. Manželovu neveru znášala tak hrdinsky, že sa preto s mužom  nikdy nevadila. On bol veľmi dobrým človekom, ale aj veľmi prchkým. Ona zas vedela veľmi dobre zaobchádzať s rozhnevaným mužom. Nikdy sa mu nepriečila ani slovom, ani skutkom. Keď sa vybúril a upokojil, pri vhodnej príležitosti vyčitovala mu jeho konanie“[16]. Monikine modlitby za manžela neboli zbytočné, pretože Patrícius sa dal zapísať medzi katechumenov a o rok nato zomrel po prijatí krstu. Toto „miešané manželstvo“ zanechalo v Augustínovi veľa trpkosti, pretože ako biskup a ochranca sirôt nikdy nedovolil, aby sa kresťanské dievča vydalo za pohana. Monika si svojou dobrotou vedela získať aj svoju svokru, ktorá často verila klebetám slúžok. Augustín tvrdí, že všade tíšila rozpory a zvady a nazýva to „malou cnosťou“, ktorou však dosahovala v rodine veľký pokoj[17].

Starostlivá matka

Monike záležalo predovšetkým na tom, aby dala svojim deťom dobrú kresťanskú výchovu. Augustín to vyjadril silnými slovami: „Vychovala svojich synov tak, že toľko ráz ich v bolesti zrodila, koľko ráz ich videla vzďaľovať sa od teba“[18].

Augustín vyčíta matke, že sa predsa dopustila jednej chyby a to tej, že ho nedala zavčasu pokrstiť. Dala ho zapísať medzi katechumenov, dávala mu dobré rady, ale nedala ho pokrstiť. Keď Augustín ako šestnásťročný vážne ochorel, úzkostlivo sa starala, aby prijal krst, ale potom, keď vyzdravel, krst sa znova oddialil. Možno sa Monika obávala o kresťanský život svojho syna pre zlý príklad otca, ktorý bol pohanom a ľahkých mravov a táto jej obava spôsobila oddialenie Augustínovho krstu. Teda nie z ľahostajnosti, ale z vážnej obavy o jeho duchovné zdravie[19].

Monika mala veľké poslanie. Jej náboženská výchova nespočívala len v povzbudzujúcich slovách. Usilovala sa vychovávať predovšetkým svojím príkladným životom, ktorý bol preniknutý živou vierou a hlbokou nábožnosťou. Keď sa Augustín pridal k manichejcom, Monika vedela, že je to sekta plná bludov. Uvedomovala si, že Augustín sa dal na cestu zatratenia, jej úlohou bolo odvrátiť ho od tej cesty a priviesť ku Kristovi. Tomuto úsiliu venovala celý svoj život. Urobila si program, ktorému ostala verná a to, modliť sa za Augustína, byť blízko pri ňom a usilovať sa ho presvedčiť o omyle. Monika sa začala modliť, ako sa vie modliť iba veriaca matka. No jej modlitby pozostávali viac zo sĺz než zo slov. Augustín poznamenáva, že plakala viac, než zvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť detí[20]. No neostala iba pri slzách a modlitbách. Jej materinská láska ju priťahovala k synovi, aby mu bola vždy nablízku. No len postupne sa dopracovala k takémuto postoju voči „blúdiacemu“ synovi. Na  začiatku jej hrdosť bránila prijať syna do domu. Taká býva zvyčajne prvá reakcia urazených rodičov, keď sa chcú s nimi zblížiť deti, ktoré buď ušli z domu, alebo ináč zradili rodičov[21]. Tak okrem ustavičnej modlitby a snahy byť pri synovi použila Monika ešte jeden spôsob, hľadala kompetentné osoby, ktoré by mohli Augustína presvedčiť o omyle manicheizmu. Podarilo sa jej nájsť istého už spomínaného biskupa Ambróza, ktorý jej v tom pomáhal[22].

Túžby splnené

Asi najvýznamnejším okamihom v Monikinom živote bolo obrátenie jej milovaného syna Augustína. Monika bola prvá, ktorej Augustín porozprával, čo sa s ním stalo v záhrade pod figovníkom, keď počul tajomný hlas: „Vezmi a čítaj.“ Monike sa zdalo, že dostala oveľa viac, než prosila svojimi vzdychmi a slzami. Boh tak obrátil jej syna, že už nehľadal viac ani ženu, ani nijakú nádej na tomto svete[23].

Monikine túžby sa splnili. Od smrti svojho manžela a odkedy sa Augustín stal manichejcom, jej srdce túžilo  len po jednej veci, aby sa jej syn navrátil do katolíckej Cirkvi. To sa stalo pri jeho krste. Monika sa cítila šťastná, veď dosiahla viac, ako dúfala. Keď sa priblížil deň Monikinej smrti, zažila so svojím synom mystický zážitok, v rozhovore o blaženom živote, bolo to v Ostii nad Tiberom, keď ostali sami opretí o oblok, pozerajúc do záhrady ich domu, ďaleko od ľudí. Počas rozhovoru vyjadrili slová, že akákoľvek rozkoš telesných zmyslov v akejkoľvek telesnej kráse nie je hodná porovnať sa s blaženosťou druhého života. Stupňovite „vystupovali“ od telesných tvorov až po nebo, uvažovali, rozprávali a obdivovali Božie diela. Kým takto rozprávali a túžili po večnom živote, dotkli sa ho mocným tlkotom srdca, no potom sa vrátili k zvuku svojho hlasu, ako to vo svojich Vyznaniach opisuje Augustín[24]. Týmito slovami zakončila Monika rozhovor so synom Augustínom v Ostii nad Tiberom: „Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete. Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Jedna vec bola, pre ktorú som chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. V miere omnoho hojnejšej doprial mi to Boh, lebo vidím, že si nielen pohrdol zemským šťastím, ale si sa stal sluhom Božím. Čo tu mám ešte robiť?“[25]. Monika zomrela päťdesiatšesť ročná, jej syn Augustín mal vtedy tridsaťtri rokov.

Na záver

Kresťanský starovek nám ponúka ďalšiu ženu – manželku a matku. Svätá Monika patrí k tým kresťanským manželkám a matkám, ktoré svojimi prirodzenými i nadprirodzenými darmi obohatili nielen svoje rodiny, ale celé kresťanstvo, ba celé ľudstvo. Verným plnením svojej úlohy sa stali vzormi pre matky všetkých čias.[26] Môžeme vyzdvihnúť jej veľkú vieru a neprestajnú modlitbu, ktorou počas svojho života vyprosila veľa milostí. Jej skromnosť, pokora, tiež trpezlivosť, tieto čnosti jej často pomáhali prekonať ťažké obdobia jej života, či už vo vzťahu k jej prchkému manželovi, alebo neústupčivému synovi. No jej asi najväčšou čnosťou je to, že nie slovami, ale skutkami a vlastným životom dávala príklad ostatným a je vzorom aj dnes pre všetky „kresťanské“ ženy.

Ivana Kusková