Dávame do pozornosti

Pastiersky list

Konferencie biskupov Slovenska

na Prvú adventnú nedeľu – O katolíckej identite

Drahí bratia a sestry!

Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok. Advent každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na sviatky Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje čítanie z Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia, kedy sa vráti pán domu.

Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené s radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána; a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1 Kor 1, 5-8).

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov -, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života s milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.

Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný, často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju vieru a Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko presvedčení, že v našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch nachádzame v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz apoštolov sľúbil, že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím viac prežívam svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka viera preniká môj život. Čím pravidelnejšie pristupujem k sviatosti zmierenia a konám pokánie, tým skôr dokážem vo svojom svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.

Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a prikázané sviatky či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží. Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby. Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia ďalším generáciám.

Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme v dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi.

Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy. Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou. Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali vedieť povedať: „Som tu pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe aj v nešťastí. Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života!“ Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s vierou – na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská krehkosť nevládze.

Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží obraz; za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné.

Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia, mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou vierou v rozpore.

Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života a k uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy: katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní, škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať Bohu verní na každom mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do nastávajúceho Adventného obdobia vám a vašim blízkym, na príhovor Sedembolestnej Panny Márie, vyprosujeme hojnosť Božích darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné Vianoce, ktoré nech sú predzvesťou aj našej blaženej večnosti.

Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska

(Pastiersky list treba prečítať na Prvú adventnú nedeľu, 3. decembra 2017, namiesto homílie.)

List bratom a sestrám augustiniánskej rehole pri príležitosti 500. výročia od začiatku luteránskej reformy

Možno trochu obmedzeným spôsobom sa datuje začiatok Reformy verejným vystavením 95 téz o odpustkoch, ktoré Martin Luther urobil vo Wittenbergu 31. októbra 1517. Každopádne niet pochýb o tom, že Luther spôsobil opravdivú náboženskú krízu, ktorá znamenala zlom v západnom kresťanstve a položila základy nie sekularizmu, ale sekularizácii a zrodu novej Európy. Tieto tézy implikovali tiež zmenu chápania seba samého. Vtedy zmenil aj svoje meno a z Luder prešiel k podpisovaniu sa Eleutherios (slobodný) – počas istého obdobia – a nakoniec Luther.

Jeho silná osobnosť, bohatá a pôsobivá vo svojich protikladoch, nová teológia, ktorú rozvinul, dôsledky revolúcie, ktorú spustil, robia z neho jednu z rozhodujúcich postáv celosvetových dejín a kresťanstva. Môžeme tvrdiť, že existuje doba pred a po Lutherovi.

Nemôžeme zabudnúť, že Martin Luther (1483 – 1546) bol augustinián. Vstúpil do našej rehole a bol členom rehoľnej kongregácie Saska. Patril najprv do komunity v Erfurte a potom vo Wittenbergu. Dostal rôzne riadiace úlohy: viceprior a regent štúdií (1512 – 1515), potom provinciálny vikár v Thuringu a Meissene (1515 – 1518). Tieto úlohy vykonával zodpovedne a múdro, robil rozhodnutia, keď boli nutné, nebol nevšímavý k ťažkostiam, hľadal spoločné dobro. Bol známym profesorom, doktorom teológie a váženým kazateľom, javil veľkú ochotu poslúžiť, keď bol o to požiadaný, ako sa to stalo v jednej internej záležitosti, ktorá ho priviedla do Ríma v rokoch 1511 – 1512. Všetky zdroje ozrejmujú, že to bol brat zbožný, svedomitý a horlivý. Až do 1521 sa zvykol podpisovať „Martin Luther, augustinián“ a nosil rehoľný habit až do roku 1524 a až do smrti si zachoval mnoho zo života rehoľného brata, čo sa týka zbožnosti a správania sa.

Je pravda, že Luther nielen zanechal rehoľu, ale že sa mu sprotivil aj rehoľný život, odmietal praktiky askézy a zbožnosti, recitovanie breviára a iné povinnosti, radikálne pretvoril sakramentálnu teológiu, odsúdil sľuby a podporoval ich zanechanie a masový odchod zasvätených. Škoda spôsobená reholi a rehoľnému životu v Nemecku bola obrovská. Luther bol určitý čas naším spolubratom a zdieľal našu charizmu, ale on sám sa postavil mimo rehoľu svojimi rozhodnutiami a iniciatívami.

Rehoľa svätého Augustína, do ktorej Luther patril, nemá dôvod, aby oslavovala 500 rokov od začiatku Reformy, ale zaiste si ich pripomína. A robíme to pokojne, poukazujeme na pozitívne aspekty, ktoré z toho vzišli: valorizácia jedinca, väčšia dôvera v Boha, centrálne postavenie Písma, priblíženie liturgie ľudu, rozvoj citu spoločenstva, zdravá laickosť, nutnosť reformy chápanej ako návrat k podstatnému. Čo sa môže Katolícka cirkev učiť od luteránskej tradície? Pápež František odpovedá takto: „Dve slová mi prichádzajú na myseľ: reforma a Písmo.“[1] Gesto obnovy pre Cirkev, ktorá je semper reformanda, a voľba dať do rúk ľudu Božie slovo. Musíme sa tiež učiť vyhnúť tomu, aby to, čo by malo byť procesom reformy a oživenia celej Cirkvi, degenerovalo do stavu oddelenia a rozkolu, a tomu, aby zblíženie so Svätým písmom vyústilo do subjektivizmu. Preto podľa luteránskeho teológa Wolfharta Pannenberga „rozdelenie Cirkvi v 16. storočí nemôžeme vnímať ako úspech Reformácie, ale len ako prejav jej dočasného zlyhania. Reformácia mierila k obnoveniu celej Cirkvi, v zameraní na jej biblický pôvod“.[2] Okrem toho môžeme povedať, že schizma Cirkvi je výrazom zlyhania celej Cirkvi.

Dnes pri spomienke na postavu Martina Luthera sa pozastavujeme pri človeku hlbokých náboženských intuícií, ohlasovateľovi a kazateľovi Božieho slova, pri jeho nápaditosti a tvorivosti, jeho nezvyčajnej schopnosti pracovať, pri spôsobe, ako použil tlač a pokrok doby v službe komunikácie, pri jeho hlbokej zbožnosti. „Všetci sme žobrajúci, hoc est verum,“ napísal 16. februára 1546, dva dni pred smrťou.[3] Bol úprimným kresťanom a mužom modlitby, dobrým manželom a otcom rodiny, jednoduchým a pohostinným priateľom, starostlivým vodcom ľudí, ktorí u neho hľadali radu. Srdečnej povahy, komunikatívny, napriek starostiam i chorobám, ktoré ho zasiahli, bol príkladom domácich čností. Treba pripomenúť tiež jeho vnútorné zápasy s úzkosťami a pokušeniami, jeho priamu formu vyjadrovania, otvorenosť duše a dôverný spôsob zdieľania s tými, čo mu boli blízki, jeho duchovnú citlivosť.

Napriek tomu nemôžeme sa vyhnúť rozprávaniu o ďalšom málo lichotivom aspekte: o tom, ktorý sa vzťahuje na jeho netolerantnosť. Tvrdohlavý a nepoddajný, vášnivý a prudký, Luther používal hryzavé výrazy proti tým, čo mu oponovali, dochádzajúc až k urážkam a hrubosti. Často sa javil tvrdý a útočný, prichádzajúc až ku osočovaniu. Vyvolený Bohom, „prorok posledných čias“[4], bol presvedčený o svojej pravde, a tak odpovedal agresívnymi výrazmi na každý nesúhlas. Pre neho nebolo možné niečo odvolať, pretože nepripúšťal možnosť chyby či omylu. Je príznačná jeho fixácia na pápeža, ktorá sa vyvinula od úctivej poslušnosti po odpor a zošklivenie, až po vyústenie do nenávisti v jeho posledných rokoch. Sú naozaj smutné a prehnané jeho urážky a jeho útoky na rímsku Cirkev (na pápežencov podľa jeho svojskej terminológie). Čítanie týchto textov nás napĺňa bolesťou. Dnes, vďaka Bohu, sa časy zmenili: medzi luteránmi a katolíkmi nielenže sú srdečné vzťahy, ale na ceste ekumenizmu sa došlo k styčným bodom, ako Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, podpísané v roku 1999, ku ktorej sa nedávno pripojil Svetový zväz reformovaných cirkví.

Čo sa týka jeho myslenia, javí sa nemožné vyložiť ho tu, ani keby sme ho sumarizovali. Poviem len, že Luther prejavil svojou nedôverou k rozumu a odmietnutím filozofie averziu ku scholastike, aristotelizmu, k príliš štrukturalizovaným teologickým systémom, hrám intelektu, klasifikáciám, sofizmom, školským subtílnostiam. Luther tvrdil, že toto všetko nás odďaľuje od stretnutia s Kristom a bráni pravej viere, ktorá sa zakladá na Písme, na slove. Boh nie je filozofická hypotéza, ale zjavuje sa nám a hovorí v Kristovi. Preto je potrebná väčšia jednoduchosť, zanechanie strojenosti, aby sme šli ku zdroju a umožnili stretnutie. A požaduje tiež priblížiť Božie slovo ľudu, uľahčiť mu kontakt a jeho osobnú asimiláciu. Z týchto základov môžeme pochopiť že Luther venoval veľa času a pozornosti prekladu a výkladu Svätého písma a kázaniu. Preukázal výbornú znalosť rodného jazyka. Jeho preklad Biblie má fundamentálnu dôležitosť, tak v zmysle pastoračnom, ako aj v zmysle filologickom. Luther mal rozhodujúcu úlohu v lexikálnej voľbe a v štýle, v ktorom sa odráža živosť a spontánnosť  hovoreného jazyka. Je obnoviteľom jazyka, ktorý dotuje veľkou presnosťou a realizmom do tej miery, že je považovaný za rozhodujúceho činiteľa pri zjednotení nemeckého jazyka a pri ustanovení modernej nemčiny. Bol uznávaným kazateľom, jeho kázne sa stretávali stále s obrovskou odozvou a boli jednoduchého štýlu, konkrétne a didaktické a veľmi praktické. Hovoril s hlbokým presvedčením, sústredený na to, čo hovoril, bez strácania sa v gestikulácii či teatrálnosti, ale používal ľudové výroky a modizmy. Bol „duchovným z Wittenbergu“[5], vynikajúcim kazateľom a prenášateľom Božieho slova.

Ďalším podstatným bodom jeho myslenia, v augustiniánskej línii, je realita milosti, ktorá sa vzťahuje hlavne na ospravedlnenie v tomto svete, kde triumfuje ľahostajnosť, v ktorom sa žije, akoby Boh neexistoval, v ktorom sa Boh redukuje na nejaký pojem alebo na nejaký zákon. Luther nás privádza k Bohu zjavenom v Kristovi, ktorý je Láska a ktorý sa konkretizuje v láske. Centrom jeho života a jeho úvah bola nepochybne otázka Boha. Od mladosti sa zaoberal mučivou otázkou spásy a našiel uspokojenie a radosť v základe ospravedlnenia z viery (porov. Rim 1, 17). Takže Božia spravodlivosť nemá byť chápaná v aktívnom alebo pomstivom zmysle (spravodlivý Boh, ktorý trestá hriešnikov), ale v zmysle pasívnom alebo ospravedlňujúcom (Boh, ktorí nás robí spravodlivými a daruje nám posvätenie). Nie sú to skutky, akokoľvek dobré by boli, ktoré nám môžu získať spásu, ale je to dôvera v Krista, jediného Vykupiteľa, ktorá sa nám udeľuje vo viere. Solus Christus, soli Deo gloria. Hrozivý Boh sa mení na Otca milosrdenstva a trestajúci Kristus v jediného Spasiteľa skrze kríž. Luther cíti neschopnosť ľudského úsilia bez milosti, ale radikalizuje túto doktrínu a privádza ju do extrému. Pre neho je nemožné, aby ľudská bytosť mohla aktívne spolupracovať na svojej spáse, pretože hriech pretrváva, ale pre Kristove zásluhy sa nám nepripočítava.

Sola scriptura, sola gratia, sola fede. Dôsledky luteránskeho vnímania priviedli k popieraniu slobodnej vôle, k zmene učenia o sviatostiach, k odmietnutiu omše ako obety, k popieraniu služobného kňazstva, k znehodnocovaniu cirkevného magistéria a hierarchie, k démonizácii pápežstva. Napriek tomu Luther bol zarážajúco servilný voči protestantským kniežatám a prejavil sa ako zapálený obhajca legitímneho spoločenského a politického poriadku, aj za veľkú cenu. Jeho postoj k sedliackej vojne (1524 – 1525) je toho príkladom a tvorí jednu z najdiskutovanejších charakteristík reformátora. Tými sú aj ďalšie dva aspekty, prítomné v Lutherovi, ktoré vrhli čierne tiene na dejiny posledných storočí: nacionalizmus a antisemitizmus.

Lutherova postava sa nedá ľahko vysvetliť, ale je zaiste fascinujúca. Je plná kontrastov, ktoré sťažujú objektívnosť a vyváženosť, ale ponúka ohromne inovatívne črty a je nepochybne veľmi aktuálna. Hoci prešlo už päť storočí, neustále vyvoláva krajné reakcie: sympatiu, alebo vášnivý odpor. A v našom augustiniánskom prostredí, žiaľ, zostáva ešte neznámy. V reholi potrebujeme špecialistov na Luthera, tak na poli historickom ako aj teologickom. Dúfam, že táto spomienka na luteránsku reformu bude výzvou a podnetom ku štúdiám v tomto smere.

Som vďačný za prejavený záujem a za iniciatívy podniknuté v rôznych oblastiach rehole, predovšetkým na poli akademickom, organizovaním kongresov, študijných dní a vydávaním publikácií. Generálna rada sa zapojila v tomto smere podporou zorganizovania kongresu s názvom Luther a reforma: sv. Augustín a rehoľa augustiniánov, ktorý sa bude konať v Ríme od 9. do 11. novembra. Dúfam, že je to dobrý východiskový bod.

Prajem si zakončiť prenikavou reflexiou pápeža Benedikta XVI., ktorú mal v Augustinerkloster v Erfurte, počas cesty v Nemecku: „Teológia pre neho nebola akademickou záležitosťou, ale vnútorným bojom so sebou samým, bojom, v ktorom išlo o Boha, bojom s Bohom. ‚Ako je možný Boh, ktorý je milosrdný?‘ Vždy nanovo ma zasahuje fakt, že práve táto otázka bola hybnou silou celej jeho cesty. Kto dnes, dokonca i medzi kresťanmi, rieši niečo podobné? Čo znamená otázka o Bohu v našom živote? V našom hlásaní? Pre väčšinu ľudí, i medzi kresťanmi, sa Boh v konečnom dôsledku nezaujíma o naše hriechy a naše činnosti. Pretože on predsa vie, že sme všetci iba ľudia (telesní). Pokiaľ dnes ešte veríme v Boží súd, že existuje druhý breh a takmer všetci predpokladáme, že Boh v skutočnosti musí byť veľkorysý, že nakoniec vo svojom milosrdenstve nám odpustí naše malé nedostatky. Sú ale naše nedostatky skutočne také malé? Či nie je svet ničený kvôli korupcii veľkých, ale tiež malých, ktorí myslia iba na svoj vlastný prospech? Nie je snáď devastovaný mocou drog, ktoré sú udržované na jednej strane túžbou po živote a peniazoch a na druhej strane lačnosťou po pôžitku u tých ľudí, ktorí im prepadli? Nie je snáď svet ohrozený narastajúcim sklonom k násiliu, ktoré sa nezriedka maskuje zdanlivou religiozitou? Mohli by hlad a chudoba devastovať do takej miery celé oblasti sveta, keby v nás Božia láska, počínajúc láskou k blížnemu a k Božím tvorom, k ľuďom, bola živšia? V otázkach týmto smerom by sa dalo pokračovať. Nie, zlo nie je gigantom. Nemohlo by byť tak silné, keby sme my kládli Boha skutočne do stredu svojho života. Otázka: Aká je Božia pozícia vo vzťahu k mne, ako stojím ja pred Bohom? – táto pálčivá otázka Martina Luthera by sa mala znovu stať – iste novým spôsobom – tiež našou otázkou. Myslím, že toto je prvý apel, ktorý by sme mali cítiť pri stretnutí s Martinom Lutherom.“[6]

Nech nás naša Pani milosti sprevádza svojou láskou.

V Ríme, 28. septembra 2017

Alejandro Moral Antón

Generálny prior Rehole sv. Augustína

preklad: Miroslav Zárik, Juraj Pigula

Zdroj: www.augustinians.net

Foto: wikipedia;

[1] Porov. Interview s pápežom Františkom z príležitosti apoštolskej cesty do Švédska, La Civiltà Cattolica 2016 – IV, 313 – 324.

[2] W. Pannenberg, Die Augsburger Konfession und die Einheit der Kirche, Ökumenische Rundschau 28 (1979), 113.

[3] Porov. M. Luther, Weimarer Ausgabe (WA) 48, 241.

[4] Porov. Tischreden (WATr) 5, 23,27-24,6.

[5] Porov. WA 10, 2.

[6] Príhovor Benedikta XVI. počas stretnutia so zástupcami Rady Evanjelickej cirkvi v Nemecku, Erfurt 23. septembra 2011.

Len mať otvorené srdce.

Počas ticha som si opakovala slová z prednášky otca Juraja: ,,Boh je Bohom prekvapení.“ Túžila som, aby sa mi ukázal novým spôsobom, ale zároveň som sa bála, že sa mi ukáže takým spôsobom, z akého mám strach. A teda po prednáške som sa pripravila na to, že Ho nájdem v nových veciach… vo vánku či v lúčoch slnka.

Ale Boh ma prekvapil. Istý čas sme kráčali hore kopcom, slnko pražilo a ja som už nevládala. Práve vtedy, na okraji cesty, rástli obilné klásky. Položila som na nich ruku a ako som kráčala, hladkala som ich. Jemne. Nežne. S pokojom. Kráčala som ďalej a klasy nahradili bodliaky či vysoká tráva, ale ruku som mala stále položenú. Usmiala som sa. Došlo mi to.

Boh ako ruka, ktorá sa s nehou dotýka mňa, človeka. Nezáleží Mu na tom, akú chybu som v živote urobila, koľko bodliakov hriechu sa na mňa nalepilo, koľkých nepatrných chýb som sa dopustila, aké mám talenty, čo robím, alebo naopak čo neviem robiť. Záleží mu na tom, kým som. A s rovnako veľkou láskou, nehou, pokojom a radosťou sa stará o každého z nás.

Kráčali sme ďalej a prechádzali sme okolo koňa. Ako správna fotografka (:D) som chcela zachytiť moment, ako ho moji spolupútnici hladkajú. Preto som sa rozbehla. Keď som bola blízko, kôň sa zľakol a ušiel. Nebola ani fotka a zrejme ani kôň neostal bez traumy.

Ale pochopila som. Niekedy mám strach, že Boh mi prejaví lásku spôsobom, ktorého sa bojím, pretože raz ma niekto takto zranil. A práve vtedy si uvedomím že Boh je iný.

On je Boh. Pozná ťa. Má spočítaný každý vlas na tvojej hlave. On sám sebe nikdy nedovolí prejaviť ti lásku, tak aby si sa jej bál. Stará sa o mňa. O teba. S najväčšou láskou, akú si ani nedokážeš predstaviť. Vie o tebe všetko. Kráča s tebou.

A na konci cesty, aby potvrdil to, čo mi prisľúbil, mi povedal, že Ježiš ma nikdy neodpíše. Vďaka peru, ktoré by som zrejme nikdy nevidela, ak by Veronike nespadlo na cestu.

Áno, aj takýmto kreatívnym a prekvapivým spôsobom vie dokazovať to, ako mu na mne, na tebe záleží.

Len mať srdce otvorené. On odpovie.

Máš to v rukách Ty. Všetko.

 Každú púť ma Boh učí nové veci. Tentokrát som sa rozhodla, že svoj batoh nechám v aute a budem putovať len s foťákom. Bolo to hlavne kvôli negatívnej skúsenosti z minulého roku, keď som druhý deň na púti skoro odpadla. Mala som foťák a bolo to namáhavé, niesť dve ťažké veci na svojom chrbte.

Dlhšie som bojovala s tým, či môžem ísť len tak s ruksačikom a foťákom, keď to má byť hlavne o sebazapretí, o nekomforte, o vystúpení zo svojho pohodlia… No išla som. A Boh ma vďaka tomuto rozhodnutiu naučil dôležitú vec.

Často som si myslím, že všetko musím zvládnuť sama. Že nemôžem požiadať o pomoc. Že pomoc ani nepotrebujem. Že si vystačím sama. No On ma učil, že chce zobrať moje každodenné trápenie na svoje plecia. Učil ma, že sa nemám báť zložiť k Jeho nohám ťažkosti, ktoré ma premáhajú. Učil ma pustiť všetko, čo ma ťaží. Pustiť to konečne z mojich rúk. A odovzdať to do Jeho rúk. Učil ma pokoriť sa pred Ním a každé ráno vyznávať, že sama to nedám. Že som závislá len na Ňom.

Počas týždňa som spoznala ľudí, ktorí začali dôverovať Bohu. A keď som ich začala spoznávať viac, zistila som, že každý z nich si nosí v živote istú ťažkosť, ktorá ho premáha. Bolo to pre mňa zvláštne a zároveň povzbudzujúce zistenie. Ľudia krásni, radostní, úprimní, s pevnou vierou, veľkou láskou, s chuťou spievať, tancovať… No v srdci si nesú spomienky na ťažké časy, ktorými museli prejsť, aby teraz boli práve takýmito krásnymi, radostnými, úprimnými… A toto je milosť.

Každý deň máme možnosť rozhodnúť sa. Padnúť do ťažkosti. Nechať hriech, aby nás ovládal. Prehlásiť, že náš život nemá zmysel, lebo okolnosti nám neprajú. Prijať klamstvo o sebe a zožierať svoje vnútro nepravou identitou, ktorú sme chtiac-nechtiac o sebe prijali.

Našli by sme mnoho temných vecí, pre ktoré sa môžeme rozhodnúť každé ráno.

No mňa veľmi teší, že každý z nás pochopil, že existuje aj iná Cesta. Iná Pravda. Iný Život. A to, že sme tu, svedčí o tom, že sme našli odvahu povedať Bohu svoje áno.

Áno, v každej temnej oblasti nášho života a nechať Jeho, aby do nej vstúpil so svojím Svetlom. Nechať Jeho, aby nás premieňal Pravdou, aby sme ju mohli niesť ďalej. Aj za hranice nášho komfortu. Aby sme mohli byť svetlom sveta a soľou zeme.

A toto si odnášam z púte. To, že som pomazaná za proroka. V každej situácii môjho života, vždy keď sa rozhodnem počúvať Jeho hlas, prijímať Jeho Pravdu a dávať ju ďalej.

A o tom to je. Rozhodnúť sa pre Svetlo v každej temnote našich životov. S vedomím, že On dokáže nemožné. A že raz z vyprahnutej zeme bude tá najkrajšia záhrada plná ovocia požehnania.

Foto a texty: Lenka Bednárová

Pri príležitosti sviatku sv. Rity – nádeji v neriešiteľných situáciách, ktorý Cirkev slávi 22. mája, vydáva kresťanské kníhkupectvo Zachej.sk knihu priora Rehole sv. Augustína, Juraja Pigulu, oslavujúcu cnosti tejto vzácnej svätice – 7 cností sv. Rity.

Autor Juraj Pigula na 68 stranách podrobnejšie skúma a opisuje neuveriteľnú vnútornú silu sv. Rity, ktorá sa prejavovala nielen vo vyhrotených a ťažkých situáciách, ktorým v živote nespočetne veľakrát čelila, ale aj v každodennom živote. „Úlohou knihy je priblížiť sv. Ritu čitateľovi – jeho každodennému, povieme, normálnemu životu. Zmyslom nie je, aby kniha sv. Ritu prezentovala ako nadzemskú sväticu, ale skôr, aby sme si uvedomili, aký veľký je Boh, ktorému dôverovala,“ povedal Pigula pre kníhkupectvo Zachej.sk.

Publikácia predstavuje sv. Ritu ako ženu pokoja, viery, modlitby, odpustenia, nádeje, utrpenia a lásky, vďaka čomu sa z nej opäť stáva obrovská inšpirácia a posila pre náš každodenný život. „Môže byť sprievodkyňou, priateľkou, tešiteľkou a radkyňou,“ hovorí prior Rehole sv. Augustína a dodáva: „ V mnohom sa môžeme nájsť v podobných problémoch, ktorými ona sama prechádzala a vidieť aké riešenia našla v spolupráci s Božou milosťou a silou. Inšpiroval ju Duch Svätý a ona sa mnohokrát nechala viesť nie prirodzeným inštinktom, ale skutočným evanjeliom. A práve toto sa snažím zachytiť v cnostiach.“

Príbehy z Ritinho života sú svedectvom, ktoré v živote každého čitateľa môže otvoriť dvere rovnakého požehnania, aké na sebe niesla táto talianska svätica. Čo teda môže kniha 7 cností sv. Rity priniesť čitateľovi? Juraj Pigula hovorí: „Je fascinujúce vidieť sv. Ritu z rôznych uhlov pohľadu a pozorovať ako Božia milosť môže tvarovať človeka, keď sa mu pokorne odovzdá ako hlina hrnčiarovi.“

Knihu 7 cností sv. Rity si môžu záujemcovia objednať s 15 % zľavou na www.zachej.sk (Akcia platí do 10. mája 2017). Publikácia vychádza v sérii Rita medzi nami. (V sérii už vyšlo: 3 novény k sv. Rite, 33 modlitieb k sv. Rite a Sv. Rita – dych odpustenia).

Juraj Pigula, OSA sa narodil v roku 1976 v Prešove. V roku 1995 vstúpil do Rehole sv. Augustína. Po ukončení základnej teológie v Ríme, absolvoval licenciátne a doktorandské štúdiá na Patristickom Inštitúte “Augustinianum”. V rokoch 2005-2015 vyučoval patrológiu na teologickej fakulte (KU) v Košiciach a v rokoch 2009-2012 aj na Inštitúte sv. Tomáša Akvinského (CMBF UK) v Žiline. Je členom Českej patristickej společnosti a International Association of Patristic Studies. Venuje sa spiritualite a teológii sv. Augustína a patristickej exegéze. Patrí k tímu autorov Komentárov k Starému a Novému zákonu, ktoré vychádzajú na Slovensku. Je šéfredaktorom časopisu a webstránky Zasvätený život. V minulosti sa edične podieľal na vzniku kníh Horiace srdce, 3 novény k sv. Rite či Milosrdné srdce, ktoré vyšli v kníhkupectve Zachej.sk.

zdroj: tkkbs.sk