Sv. Augustín

Ján Pavol II: Augustín z Hippo

OBRÁTENIE SV. AUGUSTÍNA

4. Z jeho vlastných diel, najmä tých, ktoré napísal v samote Kassiciaka pred svojím krstom[i], poznáme púť jeho obrátenia. No spoznávame ju predovšetkým z jeho slávnych Vyznaní, ktoré sú zároveň autobiografiou, filozofiou, teológiou, mystikou a poéziou. V nich ľudia, smädní po pravde a vedomí si vlastných obmedzení, našli a nachádzajú samých seba. Už vo svojej dobe ich autor považoval za najznámejšie zo svojich diel. „Ktoré z mojich diel“, píše na konci svojho života, „mohlo byť najznámejšou a najobľúbenejšou knihou, ak nie moje Vyznania?“[ii] História nikdy nepoprela, ale naopak, zoširoka potvrdila tento úsudok. Aj dnes sú Vyznania sv. Augustína veľmi čítané a svojou bohatou introspekciou a náboženským zanietením pôsobia v hĺbke, otriasajú a pohýnajú. A nielen veriacich. Aj taký, čo nemá vieru , ale hľadá aspoň nejakú istotu, ktorá by mu dovolila pochopiť seba samého, svoje hlboké túžby, svoje súženia nachádza výhody z čítania tohto diela. Obrátenie sv. Augustína, vedené potrebou nájdenia pravdy, má čo povedať ľuďom dneška, tak často strateným pred veľkým problémom života.

5. Vie sa, že toto obrátenie malo celkom jedinečný priebeh, pretože sa nejednalo o dosiahnutie katolíckej viery, ale o jej znovuzískanie. On ju stratil v presvedčení, že jej stratou neopustil Krista, ale len Cirkev.

Bol kresťansky vychovaný svojou matkou[iii], zbožnou a svätou Monikou.[iv] V sile tejto výchovy Augustín ostal vždy nielen veriacim v Boha, v prozreteľnosť a v budúci život[v], ale aj veriaci v Krista, ktorého meno „vpíjal“, ako hovorí, „s materským mliekom.“[vi] Keď sa vrátil ku katolíckej Cirkvi, povedal, že sa vrátil „k náboženstvu, ktoré mi bolo vštepované už od malička a vošlo do špiku kostí.“[vii] Kto chce pochopiť jeho vnútorný vývoj a snáď najhlbší aspekt jeho osobnosti, musí vychádzať z tohto konštatovania.

Keď sa v ňom v devätnástich rokoch pri čítaní knihy Hortenzius od Cicera prebudila láska k múdrosti, hovorí: „Tá kniha, musím to pripustiť, zmenila spôsob môjho cítenia (…) a roznietila vo mne túžbu po nesmrteľnej múdrosti s neuveriteľným zápalom srdca.“[viii] Odvtedy si hlboko zamiloval a následne vždy hľadal s oduševnením pravdu: „Ó, Pravda, Pravda, ako som už vtedy z najhlbšieho vnútra svojho srdca vzdychal po tebe!“[ix]

6. Napriek tejto láske k pravde, Augustín upadol do vážnych chýb. Učenci hľadajú ich príčiny a vidia ich v troch smeroch: v chybnom náhľade na vzťahy medzi rozumom a vierou, akoby sa muselo výlučne zvoliť jedno z nich; v domnelom kontraste medzi Kristom a Cirkvou s následným dojmom, že treba zanechať Cirkev kvôli plnšiemu priľnutiu ku Kristovi; v túžbe zbaviť sa vedomia hriechu nie prostredníctvom milosti, ale popieraním ľudskej zodpovednosti v samotnom hriechu.

Prvý omyl mladého Augustína teda spočíva v istom racionalistickom duchu, pre ktorý žil v presvedčení, „že netreba nasledovať tých, čo prikazujú veriť, ale tých, čo učia pravdu.“[x] S týmto duchom čítal Sväté písmo a cítil sa odstrčený tajomstvami, ktoré obsahuje, lebo tieto tajomstvá je potrebné prijať s  pokorou viery. Keď potom rozprával svojmu ľudu o tomto momente svojho života, povedal: „Ja sám som bol svojho času oklamaný, keď som sa ako mladý priblížil prvýkrát ku Svätému písmu. Priblížil som sa nie s úctou a pokorným hľadaním, ale s domýšľavosťou toho, kto chce debatovať. (…) Ja chudák som si namýšľal, že som schopný lietať, opustil som hniezdo a hneď som padol, keďže som nemohol vzlietnuť.“[xi]

7. Práve vtedy natrafil na manichejcov, počúval ich, nasledoval ich. Hlavným dôvodom bol prísľub manichejcov, že vstupom k nim „odsunie nepríjemnú autoritu Cirkvi“. Oni sľubovali, že svojich „poslucháčov privedú k Bohu len čisto a prosto rozumom a takto ich oslobodia od chýb“.[xii] Augustín im uveril, lebo „túžil uchopiť a pojať autentickú pravdu bez závojov“ len silou samotného rozumu.[xiii]

Po dlhých rokoch zvlášť filozofických štúdií[xiv] zbadal, že bol oklamaný, ale stále pod vplyvom manichejskej propagandy ostával presvedčený, že ani v Katolíckej cirkvi niet pravdy.[xv] Vtedy upadol do hlbokej skľúčenosti a beznádeje, žeby ešte mohol nájsť pravdu: „Skeptici dlho držali kormidlo mojej lode uprostred búrok.“[xvi]

8. Z tohto nebezpečného postoja ho povzniesla samotná láska k pravde, ktorá prebývala v jeho duchu. Presvedčil sa o tom, že nie je možné, aby bola ľudskej mysli uzavretá cesta k pravde; ak ju nenachádza, tak preto, že nepozná a podceňuje spôsob jej hľadania.[xvii] Potešený týmto presvedčením sám sebe povedal: „No nie, hľadajme starostlivejšie namiesto zúfania“[xviii]; pokračoval v hľadaní, a vedený božskou milosťou, ktorú jeho matka vzývala  modlitbami a slzami[xix], dosiahol prístav.

Pochopil, že rozum a viera sú dve sily určené spolupracovať, aby tak doviedli človeka k poznaniu pravdy[xx], pretože každá z nich má svoj primát: viera dočasný a rozum absolútny, „pre dôležitosť je prvý rozum, v poriadku času je prvá autorita viery“.[xxi] Pochopil, že viera pre svoju istotu potrebuje božskú autoritu. Augustín nikdy nepochyboval[xxii], že táto autorita nie je iná ako práve Kristova, najvyššieho Majstra. Kristova autorita sa nachádza vo Svätom písme[xxiii], zaručenom autoritou Katolíckej cirkvi.[xxiv]

9. S pomocou platónskych filozofov sa oslobodil od materialistickej koncepcie bytia, ktorému sa naučil v manichejizme: „Napomenutý týmito spismi k tomu, aby som sa vrátil k sebe samému, vstúpil som do vnútra svojho srdca. (…) Vstúpil som tam a zbadal som okom svojej duše (…) nad mojou inteligenciou, nemenné svetlo.“[xxv] Bolo to toto nemenné svetlo, ktoré mu otvorilo nesmierne horizonty ducha a Boha.

Pochopil, že okolo ťažkej otázky zla, ktorá bola jeho trýzňou[xxvi], prvá otázka nemala byť odkiaľ pochádza, ale čo je[xxvii], a vystihol, že zlo nie je nejaká vec, ale úbytok dobra: „Všetko to, čo existuje je dobro, a zlo, ktorého pôvod som hľadal, nie je nijaká podstata.“[xxviii] Teda Boh je stvoriteľ všetkých vecí a neexistuje žiadna podstata, ktorá by ním nebola stvorená.[xxix]

Zo svojej osobnej skúsenosti rovnako pochopil[xxx] – a to bol najrozhodujúcejší objav -, že hriech má pôvod vo vôli človeka, ktorá je slobodná a narušiteľná: „Ja som to bol, čo som neúplne chcel, ani úplne nechcel, ale sám so sebou som zápasil a bol som proti sebe rozdelený.“[xxxi]

10. Na tomto bode by sa mohlo povedať, že došiel k cieľu, ale ešte to tak nebolo; nástrahy novej chyby ho obmotali. Bola to domýšľavosť, že k blaženému vlastneniu pravdy mohol dospieť len svojimi prirodzenými silami. Osobná nevydarená skúsenosť ho presvedčila o opaku.[xxxii]  Pochopil, že iné je poznať cieľ a iné dosiahnuť ho.[xxxiii] Aby našiel potrebné sily a cestu, „hodil som sa s najväčšou pažravosťou“, píše on sám, „na ctihodné Písmo Tvojho Ducha, a predovšetkým na apoštola Pavla.“[xxxiv] V Pavlových listoch objavil Krista Učiteľa, ako ho vždy uctieval, ale aj Krista Vykupiteľa, vtelené Slovo, jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi. Vtedy sa mu ukázal v celej svojej žiare „let filozofie“[xxxv]: bola to Pavlova filozofia, ktorej stredobodom je Kristus, moc a múdrosť Božia (1 Kor 1,24), a ktorý má ďalšie centrá: vieru, pokoru, milosť; tá filozofia, ktorá je zároveň múdrosťou a milosťou, pre ktorú sa stáva možné nielen poznať vlasť, ale aj dosiahnuť ju.[xxxvi]

Keď Augustín znovu našiel Krista Vykupiteľa a zachytil sa ho, vrátil sa do prístavu katolíckej viery, k viere, v ktorej bol vychovaný svojou matkou: „Od detstva som počul rozprávať o večnom živote, ktorý nám bol prisľúbený prostredníctvom pokory nášho Pána a Boha, ktorý zostúpil až k našej pýche.“[xxxvii] Láska k pravde posilnená božskou milosťou zvíťazila nad všetkými chybami.

11. Predsa však jeho putovanie ešte nebolo ukončené. V Augustínovom prostredí sa obnovovalo dávne predsavzatie zasvätiť sa úplne múdrosti, keď ju už konečne našiel, teda opustiť kvôli nej každú pozemskú nádej.[xxxviii] Teraz sa už nemohol vyhovárať: tak vytúžená pravda bola už istá.[xxxix] A predsa pochyboval aj hľadal dôvody, aby sa pre to nemusel rozhodnúť.[xl] Putá, ktoré ho viazali k pozemským nádejam boli silné: pocty, zisky, sobáš[xli]; zvlášť sobáš, pre svoje návyky.[xlii]

Nie žeby mu bolo zakázané oženiť sa – to Augustín vedel veľmi dobre[xliii] – ale nechcel byť kresťanom katolíkom inak ako zrieknutím sa aj vysnívaného ideálu rodiny a venovaním sa s „celou“ dušou láske k Múdrosti a jej získaniu. K tomuto rozhodnutiu, ktoré zodpovedalo jeho najhlbším túžbam, ale protivilo sa zakoreneným zvykom, ho podnecoval príklad Antona a mníchov, ktorý sa šíril aj na Západe, a o ktorom sa náhodne dopočul.[xliv] Zahanbený sa pýtal sám seba: „Nedokážeš aj ty to, čo urobili títo mladí a tieto ženy?“[xlv] Povstáva z toho vnútorná dráma, hlboká a trýznivá, ktorá sa vďaka Božej milosti dobre skončila.[xlvi]

Takto Augustín rozpráva o svojom pokojnom a pevnom rozhodnutí: „Prišli sme k mojej matke a vyjavili sme jej svoje rozhodnutie, tešila sa z neho; rozpovedali sme jej ako sa vyvinuli udalosti, víťazne jasala. A začala Ti dobrorečiť, lebo môžeš urobiť viac, ako žiadame a chápeme (Ef 3,20). Videla, že si jej doprial voči mne omnoho viac, než žiadala svojimi zbožnými nárekmi a slzami. Naozaj som sa obrátil k tebe tak úplne, že som viac nehľadal ani manželku, ani kariéru tohto sveta.“[xlvii]

12. Od tej chvíle sa začal pre Augustína nový život: skončil školský rok  – prázdniny vinobrania boli blízko[xlviii] – a utiahol sa do samoty Kassiciaka.[xlix] Na konci prázdnin sa vzdal vyučovania[l], na začiatku roku 387 sa vrátil do Milána, zapísal sa medzi katechumenov a v noci na Bielu sobotu – 24 apríla – bol pokrstený biskupom Ambrózom, ktorý svojím kázaním ovplyvnil Augustínov život. „Boli sme pokrstení a rozplynul sa od nás nepokoj minulého života. V tých dňoch som sa nevedel nasýtiť uvažovania plného úžasu o hlbokých plánoch spásy ľudského pokolenia“. A s vnútorným pohnutím dodáva: „Koľko sĺz som ronil pri počúvaní Tvojich hymnov a spevov, nevýslovne dojatý utešeným hlasom Tvojej spievajúcej Cirkvi.“[li]

Jediným Augustínovým prianím po krste bolo nájsť vhodné miesto, kde by mohol žiť spolu so svojimi priateľmi a podľa „svätého predsavzatia“ slúžiť Pánovi.[lii] Našiel ho v Afrike, v Tagaste, svojej rodnej krajine, kam prišiel po smrti svojej matky v Ostii Tiberskej[liii] a niekoľkomesačnom pobyte v Ríme, kde venoval mnoho času pozorovaniu mníškeho života.[liv] Keď dorazil do Tagasty „zriekol sa svojich dobier a spolu s tými, ktorí sa k nemu pripojili, žil pre Boha v pôstoch, modlitbách, dobrých skutkoch a rozjímal deň a noc Pánov zákon.“ Zanietený milovník pravdy chcel venovať svoj život askéze, kontemplácii, intelektuálnemu apoštolátu. Prvý životopisec dodáva: „A s pravdami, ktoré Boh zjavoval jeho inteligencii, sa delil s prítomnými aj neprítomnými, keď ich učil rečami a knihami.“[lv] V Tagaste napísal mnoho kníh, ako to urobil v Ríme, v Miláne a v Kassiciaku.

Po troch rokoch zostúpil do mestečka Hippo, aby hľadal miesto, kde by založil kláštor a mal v tejto príležitosti stretnúť aj priateľa, ktorého dúfal získať pre rehoľný život. K svojmu nemilému prekvapeniu ho tam však vyvolili a  vysvätili za kňaza.[lvi] Ale Augustín sa nezriekol svojho ideálu: žiadal a dosiahol založenie kláštora, monasterium laicorum v ktorom žil, a z ktorého vyšli mnohí kňazi a biskupi pre celú Afriku.[lvii] Po piatich rokoch sa stal biskupom a premenil biskupstvo na kláštor: monasterium clericorum. Ideál, ktorý ho zaujal vo chvíli obrátenia, už nikdy nezanechal ani ako kňaz a biskup. Napísal aj regulu Ad  servos Dei, ktorá zohrala a naďalej zohráva veľkú úlohu  v dejinách rehoľného života na Západe.[lviii]