Dokonca aj jeho rozhodnutie pre život úplne zasvätený Bohu bolo urobené spolu s priateľmi. Spoločne, v harmónii, byť „natiahnutí“ za Bohom, stať sa spoločne jeho chrámom. Žiť ako jedno srdce a jedna duša spojení Božou láskou v pravom priateľstve: v tom, ktoré je Božím kráľovstvom.
Základom priateľstva je podľa Augustína Boh, ktorý je sám Láska a Jednota, a ponúka každému z nás svoje priateľstvo.
Mať priateľa znamená nájsť svoje druhé ja, niekoho s kým sa môžeš rozprávať o tom o čom sa rozprávaš so sebou samým. Je radosťou, útechou, blízkosťou ale aj zodpovednosťou.
Augustín totiž hovorí, že existujú aj “nepriateľské“ priateľstvá. Tie ktoré sú založené na bočných záujmoch, zavádzajú a izolujú človeka, uzatvárajú ho všetkým ostatným. Väčšinou tieto „priateľstvá“ vynikajú medzi tými, ktorí sú nepriateľmi sami sebe a hľadajú v druhých len možnosť úniku pred sebou samými, naplnenie svojej sebalásky. Priateľstvo naopak znamená spoločenstvo života, radosť z darovania a z dostávania, obohatenie v múdrosti a v milosti. Ale na to, aby bolo naozaj také, musí mať svoj základ na pravde. „Nikto nemôže byť priateľom iného, ak nie je najprv priateľom pravdy“ (List 155, 1). V týchto slovách je ukryté všetko to, čo robí priateľstvo pravým: rešpekt, úcta, dôvera, dobroprajnosť, sloboda a vernosť.
Aj v manželstve je priateľstvo podstatné; manželia by mali byť blízkymi a dôvernými priateľmi skôr, ako sa rozhodnú stráviť spolu celý život.
Ako sme už povedali, aj Augustínov mníšsky ideál vychádza z jeho lásky voči priateľstvu: „mať jedno srdce a jednu dušu, zliate v ohni lásky“ (Proti Faustovi 5,9). Rehoľné spoločenstvo pochádza od Boha, je darom a milosťou, rehoľníci nežijú teda spolu, lebo majú rovnaké názory alebo sú si navzájom simpatickí, ale preto, že milujú spoločne Boha a navzájom sa milujú v Bohu. Tak, ako rehoľné spoločenstvo je nadprirodzené, aj priateľstvo v ňom musí byť nadprirodzené: priateľstvo je to ľudské, čo umožňuje rehoľníkom žiť podľa ich ideálu, ale samo o sebe nestačí – je potrebná láska Božia.
